DeletedUser18127
Hosť
Kedysi dávno, v meste zvanom Terabithia, žilo malé dievčatko so znamením kruhu na dlani. Jeho rodičia pochádzali z ušľachtilého rodu, ktorý zdedil rok čo rok miesto po boku palatína, teda najvyššieho postavenia v dedine. Dievčatko malo získať dedičstvo po jeho otcovi, avšak keď si jeho rodičia všimli znamenie na jeho rúčke, zľakli sa a dievčatko odvrhli. Zabalené v šate plakalo a nik si ho nevšímal kvôli vojne, ktorá vypukla medzi dvoma kmeňmi. Palatín, ktorý stál na čele útoku jedného z kmeňov - hrdý a obávaný bojovník, zastal, poohliadol sa po okolí a vtedy zbadal malú chuchvaleninu oblečenia, ktorá sa neprirodzene pohybovala. Prišiel k tomu batôžku a vtedy zbadal malé, usoplené a zimou skrehnuté batoľa, ktoré nevládalo už ani plakať. Zobral ho na ruky, privinul si ho k hrudi, prikázal svojej pravej ruke prevzať velenie (otec dievčatka) a odišiel nesúc ho na rukách do svojej pevnosti. Tam si všimol čudného znamenia na jeho dlani, a dal dievčatku meno Moréna, ktoré poukazovalo na chladné obdobie zimy, v ktorom sa narodilo.
Po neutíchajúcom boji, sa podarilo Palatínovi vyhrať boj, v ktorom vyhlásil, že jeho šťastie mu priniesla Moréna. Roky pribúdali a Moréna sa stávala krásnou ženou. Každému bolo jasné, že po smrti Palatína práve ona zasadne na jeho miesto, a bude veliť dedine. Slovo sa stalo skutkom, a Palatín na Morénine 17 narodeniny zomrel v boji. Utrápená Moréna, nevediac čo si počnúc, zasadla na trón s nenávisťou v srdci po "otcovej" smrti, a prisahala pomstu tomu, kto ho zabil. Na jej veľké prekvapenie, aj jej vlastný otec, ktorý maličkú Morénu odvrhol, jej sľúbil poslušnosť, ale len kým neskončí vojna a ona tento boj nevyhrá. Prijala jeho ponuku.
Po dlhoročnom učení veliť vojsku a učeniu taktiky bojov, v tej najneočakávanejšej chvíli , pribehol špeh k mladej Moréne a vyhlásil, že prichádza Šľachtic z nepriateľskeho kmeňa Sekier.
Nebojácna Moréna, ktorá dlho túžila po pomste, vysadla na koňa a vykrikovala rozkazy na útok. Prichádzali prvé výkriky smrti, strachu a prosenia o milosť, Opevnenie zatiaľ zdoláva, ale nevydrží naveky, baranidlá ho ztlčú. Sú vo veľkej presile ! Ale zdolajú to, musia to zdolať ! Na to sa predsa pripravovala celé roky. Vojsko stále prichádza, a nakoniec len... ticho. Prekrásne ticho, ktoré však prinieslo litre krvi a tisícky mŕtvych. Ticho po boji.
Nenávisť v nej kvitla ako pŕhľavá, ktorú nie a nie zastaviť. Plná odhodlania a pomstychtivosti za svojho otca, a svoju dedinu, vydala sa na protiútok. Sama. Zakrádala sa lesom, blúdila barbarskými dedinami a vypytovala sa na cestu, až našla dedinu, ktorú hľadala. Zaplietla sa pomedzi pracujúcich ľudí a žien do davu a splynula s ním, ako tma, ktorá sa zakráda v noci do jej izieb. Utiahla sa do sedliackeho dvoru, a ... zapálila ho horiacou fakľou aletheianiných ohňov. Pomedzi toho zmätku a paniky mladá Moréna utekala čo jej pľúca dali do skladova ukryla sa tam. Netušila však, že oheň, taký nenásitný, dostane sa aj ku nej. Cez kúdolie dymu a prachu nevládala dýchať. Kašľala, oči jej slzyli, ale o pomoc nekričala. Nezažije takú hanbu, aby ju zachránili jej nepriatelia! Po dlhých hodinách tíšenia ohňa vedrami s vodou, našli poslední obyvatelia Morénu, zhorenú do tla.
A tak mladá Moréna, hrdá bojovníčka zimy, víťazka avšak aj porazená, zachránila svojich obyvateľov, pomstila svojho "otca" a uspokojila potrebu svojho ľudu. Sama však pri tom zahynula.
Na jej pamiatku, jej vlastný otec, ktorý ju tak veľmi nenávidel a odvrhol ju, jej dal postaviť v strede nádvoria sochu na jej pamiatku.
Po neutíchajúcom boji, sa podarilo Palatínovi vyhrať boj, v ktorom vyhlásil, že jeho šťastie mu priniesla Moréna. Roky pribúdali a Moréna sa stávala krásnou ženou. Každému bolo jasné, že po smrti Palatína práve ona zasadne na jeho miesto, a bude veliť dedine. Slovo sa stalo skutkom, a Palatín na Morénine 17 narodeniny zomrel v boji. Utrápená Moréna, nevediac čo si počnúc, zasadla na trón s nenávisťou v srdci po "otcovej" smrti, a prisahala pomstu tomu, kto ho zabil. Na jej veľké prekvapenie, aj jej vlastný otec, ktorý maličkú Morénu odvrhol, jej sľúbil poslušnosť, ale len kým neskončí vojna a ona tento boj nevyhrá. Prijala jeho ponuku.
Po dlhoročnom učení veliť vojsku a učeniu taktiky bojov, v tej najneočakávanejšej chvíli , pribehol špeh k mladej Moréne a vyhlásil, že prichádza Šľachtic z nepriateľskeho kmeňa Sekier.
Nebojácna Moréna, ktorá dlho túžila po pomste, vysadla na koňa a vykrikovala rozkazy na útok. Prichádzali prvé výkriky smrti, strachu a prosenia o milosť, Opevnenie zatiaľ zdoláva, ale nevydrží naveky, baranidlá ho ztlčú. Sú vo veľkej presile ! Ale zdolajú to, musia to zdolať ! Na to sa predsa pripravovala celé roky. Vojsko stále prichádza, a nakoniec len... ticho. Prekrásne ticho, ktoré však prinieslo litre krvi a tisícky mŕtvych. Ticho po boji.
Nenávisť v nej kvitla ako pŕhľavá, ktorú nie a nie zastaviť. Plná odhodlania a pomstychtivosti za svojho otca, a svoju dedinu, vydala sa na protiútok. Sama. Zakrádala sa lesom, blúdila barbarskými dedinami a vypytovala sa na cestu, až našla dedinu, ktorú hľadala. Zaplietla sa pomedzi pracujúcich ľudí a žien do davu a splynula s ním, ako tma, ktorá sa zakráda v noci do jej izieb. Utiahla sa do sedliackeho dvoru, a ... zapálila ho horiacou fakľou aletheianiných ohňov. Pomedzi toho zmätku a paniky mladá Moréna utekala čo jej pľúca dali do skladova ukryla sa tam. Netušila však, že oheň, taký nenásitný, dostane sa aj ku nej. Cez kúdolie dymu a prachu nevládala dýchať. Kašľala, oči jej slzyli, ale o pomoc nekričala. Nezažije takú hanbu, aby ju zachránili jej nepriatelia! Po dlhých hodinách tíšenia ohňa vedrami s vodou, našli poslední obyvatelia Morénu, zhorenú do tla.
A tak mladá Moréna, hrdá bojovníčka zimy, víťazka avšak aj porazená, zachránila svojich obyvateľov, pomstila svojho "otca" a uspokojila potrebu svojho ľudu. Sama však pri tom zahynula.
Na jej pamiatku, jej vlastný otec, ktorý ju tak veľmi nenávidel a odvrhol ju, jej dal postaviť v strede nádvoria sochu na jej pamiatku.
Naposledy upravené moderátorom: