- Reakčné skóre
- 18
Zobudil som sa s miernym trieštením v hlave na to že kráľovskí rozhlasovači kričali čosi na celú dedinu. Pozberal som všetky sily a vstal som z postele. Zobral som zo stola meč. S nádejou že nájdem brnenie som sa poobzeral po izbe. Nikde nič. V mešci som si našiel štyri zlaté mince a postupne mi to začalo dochádzať. Moja výhra mincí v tombole na oslave paladinových narodenín a následná moja osobná oslava v dedinskej krčme. Brnenie asi bude tam. Vyšiel som vonku. Sotva som sa držal na nohách tak som radšej nasadol na koňa. V centre pri tabuli s oznamami som zazrel hlúčik ľudí. Išiel som ďalej a nevenoval som im pozornosť. V krčme som našiel svoje brnenie hodené na lavičke a hodil som krčmárovi jeden zlatý za problémy.
Cestou späť som uvidel skupinu ťažko vyzbrojených rytierov na koni, ktorí sa práve chystali vyraziť z dediny. Prišiel som k ním spýtal som sa že čo sa deje. Rytier, ktorý bol najbližšie sa odtiahol a skričal: „Nielen že si ožratý, ale si aj slepý a hluchý !“ Jeden môj kamarát podišiel ku mne a začal vysvetľovať: „Vieš že poslednom čase sa tu začali objavovať divné stvorenia. Dali sme im pokoj no teraz nejaké z nich zajalo princeznú Katarínu. Ktorá dedina ju zachráni tej sa princezná odmení. Tak sme sa zišli najlepší chlapi z dediny a ideme ju zachrániť.“ Povedal som im že si ešte odbehnem domov a idem s nimi, aby ma počkali. Samozrejme nepočkali. Rýchlo som ich dohnal. Začali sa vysmievať že idem tak naľahko a iba s mečom, že by ma mohli rovno predhodiť ako návnadu. Cesta netrvala dlho a už sme boli neďaleko jaskyne. Vyšlo z nej obrovské monštrum. Malo hlavu býka a telo obra. Zviera zryčalo a splašilo kone, ktoré utekali smerom k dedine aj s väčšinou rytierov. Ostali sme traja. Ja s mečom, kamarát s kopijou a ešte jeden chlap s kopijou. Zahnali sme minotaura k skale. Znovu zryčal no to sme už čakali. No rozzúril sa a polámal kopije ako suché konáre čo sme nečakali. Povedal som kamarátom aby sa išli do dediny čo urobili viac-menej s radosťou. Ostali sme tam len ja a to monštrum. Pozorovali sme sa navzájom. Obaja sme čakali čo urobí ten druhý. On začal a vybehol na mňa so sklonenou hlavou. Podarilo sa mi uhnúť a vtedy som to zazrel. Slabé miesto vzadu na krku. Po neúspešnom výjazde si zobral sekeru, ktorú mal na chrbte. To vec trochu skomplikovalo. Začal sa veľký súboj. S ťažkosťami som odvracal jeho útoky, ktoré môj meč dostali do žalostného stavu. Teraz som bol k skale zahnaný ja. V momente keď som sa chrbtom už takmer dotýkal skaly mi napadli tie posmešky od rytierov. Došlo mi, že to vlastne nebol až taký zlý nápad. Urobil som výpad a prekĺzol som za jeho chrbát. Utekal som smerom k dedine čo ho rozzúrilo s začal ma prenasledovať. Robil presne to čo som chcel. Keď ma už doháňal rýchlo som sa otočil a z plnej sily som mu sekol po nohách čo veľmi mu to neublížilo, ale padol tvárou k zemi čo bol jeho koniec. Bodol som ho do krku a bolo po ňom.
Išiel som do jaskyne a bola tam. Princezná Katarína sedela v kúte jaskyne. Bola otrhaná no stále krásna. Zavolal som svojho koňa, ktorý sa našťastie motal nablízku. Zobral som ju do dediny a bola snáď väčšia oslava ako na paladinove narodeniny. Princezná sa odmenila celej dedine a mne darovala bozk a najlepší meč, ktorý bol kedy v našom kráľovstve vyrobený.
Cestou späť som uvidel skupinu ťažko vyzbrojených rytierov na koni, ktorí sa práve chystali vyraziť z dediny. Prišiel som k ním spýtal som sa že čo sa deje. Rytier, ktorý bol najbližšie sa odtiahol a skričal: „Nielen že si ožratý, ale si aj slepý a hluchý !“ Jeden môj kamarát podišiel ku mne a začal vysvetľovať: „Vieš že poslednom čase sa tu začali objavovať divné stvorenia. Dali sme im pokoj no teraz nejaké z nich zajalo princeznú Katarínu. Ktorá dedina ju zachráni tej sa princezná odmení. Tak sme sa zišli najlepší chlapi z dediny a ideme ju zachrániť.“ Povedal som im že si ešte odbehnem domov a idem s nimi, aby ma počkali. Samozrejme nepočkali. Rýchlo som ich dohnal. Začali sa vysmievať že idem tak naľahko a iba s mečom, že by ma mohli rovno predhodiť ako návnadu. Cesta netrvala dlho a už sme boli neďaleko jaskyne. Vyšlo z nej obrovské monštrum. Malo hlavu býka a telo obra. Zviera zryčalo a splašilo kone, ktoré utekali smerom k dedine aj s väčšinou rytierov. Ostali sme traja. Ja s mečom, kamarát s kopijou a ešte jeden chlap s kopijou. Zahnali sme minotaura k skale. Znovu zryčal no to sme už čakali. No rozzúril sa a polámal kopije ako suché konáre čo sme nečakali. Povedal som kamarátom aby sa išli do dediny čo urobili viac-menej s radosťou. Ostali sme tam len ja a to monštrum. Pozorovali sme sa navzájom. Obaja sme čakali čo urobí ten druhý. On začal a vybehol na mňa so sklonenou hlavou. Podarilo sa mi uhnúť a vtedy som to zazrel. Slabé miesto vzadu na krku. Po neúspešnom výjazde si zobral sekeru, ktorú mal na chrbte. To vec trochu skomplikovalo. Začal sa veľký súboj. S ťažkosťami som odvracal jeho útoky, ktoré môj meč dostali do žalostného stavu. Teraz som bol k skale zahnaný ja. V momente keď som sa chrbtom už takmer dotýkal skaly mi napadli tie posmešky od rytierov. Došlo mi, že to vlastne nebol až taký zlý nápad. Urobil som výpad a prekĺzol som za jeho chrbát. Utekal som smerom k dedine čo ho rozzúrilo s začal ma prenasledovať. Robil presne to čo som chcel. Keď ma už doháňal rýchlo som sa otočil a z plnej sily som mu sekol po nohách čo veľmi mu to neublížilo, ale padol tvárou k zemi čo bol jeho koniec. Bodol som ho do krku a bolo po ňom.
Išiel som do jaskyne a bola tam. Princezná Katarína sedela v kúte jaskyne. Bola otrhaná no stále krásna. Zavolal som svojho koňa, ktorý sa našťastie motal nablízku. Zobral som ju do dediny a bola snáď väčšia oslava ako na paladinove narodeniny. Princezná sa odmenila celej dedine a mne darovala bozk a najlepší meč, ktorý bol kedy v našom kráľovstve vyrobený.
Naposledy upravené :
