DeletedUser
Hosť
To čo Vám teraz poviem, sa nestalo mne, no napriek tomu nepoznám živého človeka, ktorý by Vám ho mohol povedať namiesto mňa. Je to príbeh môjho najlepšieho priateľa, Alaira, ktorý je v našej dedine už skoro mesiac vyhlásený za nezvestného.
K príbehu som sa dostal včera večer, doslova bizarným spôsobom. Bolo už neskoro večer, moja žena i deti dávno spali, ja sám som sa už pomaly chystal do postele, keď tu zrazu niekto zaklopal na dvere. Preboha, kto to môže byť? Napriek nevôli som pristúpil k dverám a otvoril som ich. Nepatrím medzi strachoputov, takže som s tým nemal žiaden problém, no výjav, ktorý sa mi poskytol ma prekvapil a musím priznať, že aj trochu vystrašil. Nikde ani živej duše, akurát na zemi bolo niečo položené. Zodvihol som sa po to a zistil som, že sa jedná o akýsi zavinutý zapečatený list s pečiatkou, na ktorej ale nebol znak. Zvláštne. Ešte raz som sa dôkladne poobzeral, či niekoho nezazriem, no po chvíli som aj napriek silnej hmle rezignovane uznal, že tam naozaj nikto nie je. Zavrel som teda za sebou dvere, sadol som si za kuchynský stôl, zapálil som sviečku, ktorú som len pred minútou zhasol a rozvinul som list. Bol oveľa väčší, ako som čakal. Písmo bolo veľmi pekné, so zvláštnymi čačkami pri každej slučke a rôznymi ďalšími ozdobami. Bol som už unavený a oči ledva vedeli rozoznávať písmená, napriek tomu som sa do listu zo zvedavosti začítal. Stálo v ňom:
Milý Flarin,
Bolo by nefér, keby som sa nepredstavil, ale ty ma vlastne poznáš. To som ja, Alair. Áno, viem že som sa neukázal už dlho a že by si veľmi rád vedel, kde sa práve nachádzam, ale ver mi, že vedieť to je ťarcha, ktorú na teba nechcem vešať. Musím ti však povedať, čo sa mi stalo v ten večer, keď som sa vytratil z dediny, je to dôležité. Musíš to vedieť! Je to dôležité! Asi týždeň pred tým ako som odišiel mi prišiel list, veľmi podobným spôsobom ako tebe tento... ako preboha vie, ako mi došiel tento list? ... a taktiež som si ho zo zvedavosti ešte v ten večer prečítal. Nebol veľmi dlhý. Odosielateľ sa mi predstavil ako Sudca. Písalo sa v ňom, že za skutky, ktoré som vykonal som bol odsúdený na doživotie do bájneho väzenia Nortrand na severe krajiny, o ktorom nám rozprávali naše mamy keď sme boli malí. Ihneď som si spomenul na Náš skutok, ale nevedel som prísť na to, kto okrem nás dvoch by o tom mohol vedieť. Ďalej sa v ňom písalo, že ak sa do väzenia nevyberiem sám, príde ono za mnou samo a v oveľa horšej podobe. Potom tam už bolo len niečo málo o presnej polohe toho väzenia. Keď som to dočítal, bol som skutočne vystrašený. Ani si nevieš predstaviť ako! Srdce mi viac bilo ako nebilo a ja som tam sedel bez pohybu ešte dlho. Možno by na mňa ten list nedoľahol tak veľmi, keby sa v ňom nebolo písalo o Našom malom tajomstve. Potom som sa ale spamätal a povedal som si, aj keď som v kútiku duše tomu sám neveril, že je to nejaká hlúposť, najskôr hlúpy žart s istou dávkou náhody. Neplánoval som ísť do toho väzenia, to si píš. Lenže ako som neskôr zistil, nedalo sa tomu vyhnúť. V prvú noc sa ešte nič nedialo a keď som sa ráno zobudil, takmer som na ten list zabudol. Ba aj cez deň bolo ešte všetko v poriadku. Počasie bolo pekné a tá nálada, víťazstvo našej dediny v boji malo vždy neoceniteľný vplyv na náladu obyvateľov. Až večer som si na list opäť spomenul. Ležal na mojom nočnom stolíku, kde som ho nechal, ležal tam bez pohybu a aj tak som mal pocit, akoby ma celého obklopoval. Akoby on bol pánom tejto izby a nie ja. Rýchlo som ho strčil do skrine. Moja žena bola v tomto období veľmi chorá a tak spala v izbe pre hostí, aby ma nenakazila. Ostal som teda na túto izbu sám. Rozbolela ma hlava a prišla na mňa silná únava, doslova som padol do postele a v momente som zaspal. Sníval sa mi veľmi zvláštny sen. Bola v ňom ona! Sedeli sme na tom mieste, kde sa to stalo, my dvaja a ona. Zhovárali sme sa. Rozhovor bol spočiatku celkom nevinný, neveril by si, ale zdalo sa mi, že až príjemný! Potom sa to však zvrhlo. Z ničoho nič nám totiž začala vyčítať, že sme ju zabili!
„Prečo ste to urobili? No tak prečo?“ vzlykala. Cítil som sa veľmi previnilo no napriek tomu som mlčal. Po tom chodníku, čo bol asi tridsať metrov od nás práve prechádzal nejaký starec v šedom plášti. Mal na starca zvláštne dlhé vlasy- ani dlhé ani tenké, ale skôr dlhšie. A jeho pohľad! Akoby mi videl až do srdca! Jeho tvár som si zapamätal, no vtedy som ešte nevedel, že ju nevidím posledný krát.
Sen sa potom nejako zvrhol, Filiandra sa z neho vytratila a pokračoval už pokojnejšie.
Keď som sa na druhý deň ráno zobudil, cítil som, že som spotený. Povedal som si, že na to nebudem myslieť, že to boli jednoducho výčitky svedomia prebudené tým listom. Darilo sa mi. Cez deň som bol v práci a nemyslel som na to vôbec. To bola posledná chvíľa, kedy sa mi darilo na to nemyslieť.
Toho večera sa manželke zhoršil stav. Mala silnú teplotu, bola bledá ako srmť a na tele sa jej začali objavovať veľmi strašidelné vyrážky. Deti boli z toho nešťastné. Mailda, chúďa, hodiny sedela pri mamičke so slzami na krajíčku a snažila sa ju rozptyľovať. Už vtedy som mal zlú predtuchu, no ešte stále som všetko prikladal náhode. Prelom nastal v noci. Snívalo sa mi, že sa prechádzam po nejakej miestnosti plnej obrazov. Ba, bol to labyrint obrazov! Na obrazoch boli odpudzujúco vyzerajúci ľudia. Všetci po mne zazerali akoby ma chceli zarezať. Našťastie to boli len obrazy a tak som sa nebál. Chvíľu som blúdil labyrintom, keď som to zrazu uvidel- na jednom z obrazov, zdalo sa mi, že je trochu väčší ako ostatné, sa vynímal on! Ten starec! Pozeral sa na mňa tým svojím odporným pohľadom, ktorý ma zavŕtaval do steny za mnou a nechcel zo mňa spustiť zrak. Keď som zavrel oči, bolo to ešte horšie, mal som pocit, akoby stál vedľa mňa a chcel ma zožrať. Rýchlo som zmenil smer, no neprešiel som ani dve chodby a už tam bol znovu! Začal som bežať. Míňal som jednu chodbu za druhou až som sa nejakou náhodou dostal na miesto, kde už som bol (podľa obrazov). Lenže teraz bolo niečo inak... na obraze, kde bol pred tým ten starec teraz nebolo vonkoncom nič! Bolo tam len prázdne plátno a na zemi pár kvapiek farby. Za sebou som začul kroky. Mal som taký strach, že som opäť bezhlavo začal utekať, no kroky ma dobiehali a keď som sa otočil, bol tam ten starec v živej podobe. To ma ale vystrašilo natoľko, že som sa zobudil.
S hrôzou som zistil, že som sa pomočil. Bol tretí deň odo dňa čo som dostal list a ja som si až teraz uvedomil, že to, čo sa písalo v liste bola naozaj pravda. Bol som v kaši. Neviem, čo ma k tomu priviedlo, ale zrazu som si povedal, že si ten list ešte raz prečítam. Prišiel som teda ku skrini, otvoril som ju, zobral list. Keď som ho rozvinul, skoro som sa opäť pomočil- na liste totiž niečo pribudlo! Dole, pod menom odosielateľa sa písalo: “Rozsudok treba brať vážne. Ak si neprídeš po trest sám, príde si trest po teba. Ponáhľaj sa, inač sa začnú diať zlé veci a nielen tebe! Ver, že ani samovražda nie je riešenie.“
Ešte dlho som sedel na posteli ako prikovaný keď som sa konečne rozhodol postaviť z postele a začať deň. S listom som tentokrát zaobišiel inak. Spálil som ho. Viem, bola to chyba, ale vtedy som bol naozaj vystrašený a nerozmýšľal som nad ničím. Počas dňa som začal naozaj zvažovať odchod. Lenže ako starý tvrdohlavec som si povedal, že so mnou sa nikto nebude zahrávať a že takýto psychický nápor vydržím. A tak sa aj stalo. Vydržal som ešte ďalšie tri dni nočných môr, zvláštnych znamení, ba dokonca aj to, že zdravotný stav sa začal zhoršovať aj mojej dcére.
V ten osudný večer som sedel na stoličke, popíjal som mlieko, ktoré mi vôbec nechutilo ako nič, čo som za tie dni skonzumoval a dumal som nad životom. V mysli sa mi premietala vražda, list, žena, deti i starec. Zdalo sa mi, že som to vydržal. Že už to nebude horšie, že som zvládol akýsi prvotný nápor a že teraz sa už Sudca vzdá a uzná prehru. Naozaj som tomu na chvíľu uveril, lenže potom niekto zaklopal na dvere. Tak ma trhlo, že som rozlial mlieko.
„Kto je tam?“ spýtal som sa s ťažko zakrývaným strachom. Nič.
„Ak tam niekto je, nech sa hneď ozve!“ zakričal som znovu, no ani tentoraz sa neozvalo nič viac ako jemné praskanie dreveného rámu na okne. Keďže sa nikto neozýval, nešiel som ani otvoriť. Lenže potom sa ozvalo to prekliate klopanie znova! Klop, klop, klop. Dokonca trochu naliehavejšie ako pred tým.
„Posledný raz vravím, že ak tam niekto je, nech sa ozve lebo ináč tomu dotyčnému rozbijem hubu!“ zakričal som už nazlostený, preto som to trochu prehnal. Opäť nič. A tak som teda vstal a nahnevaný som otvoril dvere, no tam bol výjav, ktorý som tak trochu v duchu čakal- nikde nikoho, len na zemi ležal papier, tentoraz nezavinutý. Vytušil som, že zavrieť za sebou dvere a nechať ho tam by nemalo žiaden efekt, a tak som ho roztrasenými rukami zdvihol a vrátil som sa na svoje miesto ku sviečke, ktorej plameň horel tak opatrne, až to vyzeralo že odráža moju odvahu. O to, aby som prečítal, čo je v liste napísané som však núdzu nemal, písmena boli veľké a jasné- “Máš poslednú šancu ísť do väzenia. Doteraz som sa s tebou hral, no ešte jednu noc stráviš v tomto byte a čakaj peklo! S láskou, Tvoj Sudca.“
... preboha, to je strašné! ... začínal som mať zvláštny, nie celkom nevysvetliteľný pocit že sa ma tento list týka viac, ako by som si želal a tak som pokračoval v čítaní...
To bola posledná kvapka. Vzdal som sa. Rezignoval som, aj keď s bojom. Verdikt bol jasný, musím ísť do väzenia, a tak som si ešte toho dňa zbalil na cestu základné veci ako jedlo, pitie základné oblečenie, plášť a z roztopaše ešte ďalší plášť. Žene som napísal list v ktorom som sa jej ku všetkému priznal a poprosil som ju, aby o tom nikomu nevravela. Následne som sa potajme vytratil z domu aj z dediny severnou cestou.
Cesta mi trvala iba dve noci a nestalo sa pri nej nič zaujímavé. Prešiel som popri dvoch dedinách, popri jednej v poobedných a popri druhej vo večerných hodinách prostredného dňa, v ktorých som si dokúpil pitie a jedlo a počas celej cesty som narazil iba na jedného človeka, ak nerátam dediny. Bol to postarší tučný bača bez sprievodu a cez cestu prechádzal skrze. Nebol veľmi milý, ledva sa na mňa pozrel a vôbec ma nepozdravil, ale to ma netrápilo. Cesta do väzenia nebola ťažká, možno by som tam trafil aj bez popisu, ak by som vedel že je na severe, problém bol skôr v identifikácií samotného väzenia. Jednalo sa iba o búdu pripomínajúcu chudobnú samotu nejakého čudáckeho lesníka, ale keďže na túto informáciu som bol v liste pripravený, vedel som, že je to ono. Napriek tomu som to nejako nevedel pochopiť. Pozeral som sa na tú búdu a naozaj som si nevedel predstaviť, že je to väzenie. Veď za využitia veľkej fantázie by sa tam pohodlne zmestilo maximálne päť-šesť ľudí a nepohodlne tak nanajvýš dvadsať, viac už by bolo bláznovstvo. O to menej sa mi tam chcelo ísť. Čo ak tam bude nejaký blázon, ktorý ma chytí do pasce a bude ma mučiť? Alebo niečo horšie ako blázon?
Rýchlo som zahnal tieto myšlienky, lebo by som bol nútený sa otočiť a ujsť odtiaľ a radšej som bezmyšlienkovite vykročil k búde. Chcel som sa nenápadne pozrieť cez okno, no hneď, ako som sa k nemu priblížil, zahmlilo sa. Pristúpil som teda k dverám s kľučkou, nad ktorými bolo napísané: “Toto je vchod do väzenia Nortrand. Dvere sa otvoria iba tomu, kto si zaslúži doň vojsť.“ Skrsla vo mne iskierka nádeje- možno si nezaslúžim vojsť tam! Stlačil som teda kľučku, no dvere sa s ľahkosťou otvorili. „a je to tu,“ pomyslel som si. Pomaly som prekročil prah a dvere som za sebou zavrel. Ešte pred tým, ako som sa otočil do miestnosti, som si všimol podobný nápis nad dverami aký bol z vonku: „Toto je východ z väzenia Nortrand. Dvere sa otvoria iba tomu, kto si zaslúži z neho vyjsť.“ Skúsil som teda ešte raz otvoriť dvere, tentokrát neúspešne- dvere sa ani nepohli. Začínal som mať z celej veci zlý pocit. Opatrne som sa otočil. Nachádzal som sa v miestnosti rozdelenej stenou s priehradkou. Na mojej strane nebolo nič, iba akýsi poklop. Na druhej strane, za priehradkou sedel človek. Zvláštne vyzerajúci pán, akoby prišiel z budúcnosti. Mal oblečené čosi čudné, neviem, čo to bolo. Pristúpil som k priehradke.
„Dobrý večer,“ pozdravil som sa.
„Meno?“ spýtal sa bez odzdravenia chlap sediaci za priehradkou hrubým, skoro strašidelným hlasom.
„Alair Halirnis,“ odpovedal som neisto. Chlap sa na mňa pozrel, akoby sme boli dlhoroční priatelia a chcel mi pohľadom niečo naznačiť.
„Chvíľu počkajte,“ oznámil a začal sa prehrabávať vo veciach a čosi spisovať. Len tak som tam stál a rozmýšľal nad osudom. Poviem Ti, radšej by som bol do konca života v našom kráľovskom väzení než týždeň v tomto.
Po chvíli ten divne vyzerajúci človek dokončil svoju prácu, pozrel sa na mňa a podal mi akési kľúče.
„Číslo vašej cely je 99. Väzenie je ľahké na orientáciu, nebudete mať problém nájsť ju. Je na úplnom konci chodby. Jedlo dostanete trikrát za deň, na cele máte všetko, čo potrebujete. Po kľúče ešte dnes príde strážnik. Ostatné informácie vám poskytne on.“
„Počkajte, to je všetko čo mi poviete? Ako dlho tam budem? A vôbec, ako sa tam mám dostať? A čo ak by som teraz len tak odišiel?“ pýtal som sa, aj keď na poslednú otázku som si vzápätí sám aj odpovedal.
„Vravím vám, ostatné informácie vám povie strážnik. Dostanete sa tam tamtým poklopom. A odísť nemôžete kým si to nezaslúžite, myslím, že o tom ste sa sami presvedčili,“ uviedol nakoniec a svojim tónom mi dal najavo, že už sa so mnou ďalej nemá chuť zaoberať.
Systém bol, ako si si iste všimol, úplne zvláštny. Takto žiadne väzenie nefunguje a to ma na tom štvalo najviac. Najhoršie bolo na tom to, že aj keď ma neviedol v putách žiaden nabúchaný policajt, predsa som nemal inú možnosť ako ísť ku svojej cele, odomknúť si ju, vojsť do nej a potom dobrovoľne odovzdať kľúče strážnikovi. Naozaj frustujúce väzenie, pomyslel som si vtedy. Akoby chcelo väzňa vyprovokovať.
A tak som teda šiel. Otvoril som si poklop, pod ktorým boli strmé priame kamenné schody. Ovanul ma veľmi nepríjemný chlad, až mi na tele nabehli zimomriavky. Zišiel som po schodoch a naskytol sa mi pohľad na pomerne dlhú, mierne zahmlenú chodbu s celami. Najbližšie pri mne boli cely 1 a 2, prvá bola vľavo. Čakal som, že v nich budú gániaci väzni so zabijackým pohľadom, no bolo to oveľa horšie. V prvej cele sa nachádzala kostra človeka, takmer rozpadnutá a po stenách rôzne hnedé nápisy, ktorým som nerozumel, pravdepodobne napísané krvou! Zem bola zarastená machom. Ďalej tam už bola iba posteľ a na konci cely latrína. Tento výjav ma dorazil, ak som bol doteraz nepokojný, tak úplne banálne voči tomu, ako som sa cítil teraz. Ako keby som sa ocitol sám, bez brnenia, tvárou v tvár vojnovému psovi! Druhá cela bola takmer prázdna. Bola pokrytá asi päťcentimetrovou vrstvou prachu a na zadnej stene bol zavesený obraz akéhosi malého, usmievajúceho sa a NAHÉHO dievčatka. Na niekoho sa mi podobala, no nemal som chuť stáť tam, pozerať sa na ten nechutný výjav a spomínať, kto by to len mohol byť. Rýchlo som sa pohol ďalej. Kdesi v útrobách väzenia bolo počuť krik. Doslova rev! „preboha, toto naozaj nie je dobré!“ pomyslel som si.
Pohol som sa ďalej. Prišiel som k celám 3 a 4. To, čo som uvidel ma dostalo. V cele 3 bol veľmi, ale naozaj veľmi podobný výjav ako v cele 1. Mach, posteľ, telo, latrína a nápisy. Akurát kostra bola trošku menej rozpadnutá. Nerozumel som tomu. V cele 4 bol takisto obraz, toho istého dievčatka, zase nahého, iba trochu staršieho. Vyzeralo byť šťastné. Stále mi niekoho pripomínalo. Pokračoval som. Z diaľky sa opäť ozval ten strašný rev, akoby niekto zabíjal prasa! To však nebolo všetko. Okrem revu som počul ešte aj krik. Ktosi kričal. Ťažko sa rozoznávali slová, ale myslím že dotyčný kričal niečo ako- „Ja som to nechcel urobiť! Odpusť mi, prosím, odpusť mi!“
Popri tom bolo počuť aj iné zvuky, ale boli veľmi slabé v porovnaní s týmito dvomi výjavmi, takže som ich nevedel rozoznať. V celách 5 a 6 som našiel iba jednu zmenu. Dievčatko bolo už oblečené. Vtedy mi naozaj odľahlo, nemal som najmenšiu chuť pozerať sa na jej nahé telo. A tak som kráčal ďalej a ďalej, až som sa dostal na koniec chodby, kde bola odbočka v pravo a po nej ešte jedna. Ocitol som sa na začiatku ďalšej, rovnako dlhej chodby. Bol tu neskutočný smrad! Ako na bojisku o tri-štyri dni po bitky. Čakali ma cely 35 a 36. Z dievčatka už bolo dievča na prahu puberty a mne vtedy už podvedomie navrávalo, že z toho nekľuje nič dobré. Ani z ľavej, ani z pravej strany. Na ľavej strane ma čakala zmena. Mach bol mladý, kostra celistvá a obalená veľmi rozloženým mäsom. V okolí lebky sa nachádzala zmes vlasov a brady, obe pološedivé. Do toho všetkého bolo stále počuť ten krik a rev a rôzne ďalšie zvuky. Zrýchlil som krok. Pozeral som sa skôr doľava, pohľadu doprava som sa už začínal báť. Mŕtvola mladla. Mäsa bolo čím ďalej, tým viac, pridali sa muchy a rôzne iné nechutné živočíchy. Silneli i tie zvuky. Kým som sa dostal na koniec chodby, na mŕtvole sa začala objavovať koža. Potom som prišiel k predposlednej cele a vtedy sa všetko zmenilo. Všetko som pochopil! Nikomu, naozaj nikomu neprajem ten pocit, keď som sa mŕtvole pozrel po prvý raz do polorozpadnutej tváre zamorenej hmyzom. Vieš kto to bol? Flarin, chceš vedieť, na čie telo som sa celý čas s nechuťou pozeral? Bol som to JA!!! Bola to MOJA mŕtvola, to JA som sa tu rozkladal! Nevieš si ani predstaviť, ako som sa vtedy cítil. Pozeral som sa smrti do očí. SVOJEJ smrti! Kolená sa mi roztriasli, srdce sa mi rozbúchalo, roztočila sa mi hlava až som sa musel chytiť mreží cely aby som nespadol. Celé som to pochopil. Toto bola moja budúcnosť. Takto som mal skončiť. Osud som mal spečatený! Už som sa na seba nevydržal dívať ani sekundu, okamžite som sa odvrátil, ale bola to chyba! Dievča, ktoré mi bolo tak povedomé som totiž naozaj poznal. Bola to rastúca Filiandra. V tej chvíli som to už nevydržal, podlomili sa mi kolená a v agónií hraničiacej s besnotou som ležal na zemi asi desať minút. Potom som to psychicky nezvládol sa rozbehol som sa naspäť. Iba som bežal a snažil sa na nič nemyslieť, no vtom zo stien vybehli dvaja strážnici. Áno, neklame ťa zrak, vybehli zo stien! Boli to totiž duchovia! Schytili ma za ramená, jeden za jedno, druhý za druhé a vliekli ma naspäť. Vzpieral som sa ako sa dalo, ale na duchov nič neplatilo. Ich ruky boli hmotné, lebo chceli byť hmotné, no ich nohy, rozkroky a trupy na ktoré som nohami útočil boli iba studený vzduch. Dovliekli ma až na koniec chodby, no nepoložili ma na Zem. Pokračovali so mnou ďalej, do poslednej, tretej chodby z ktorej šli tie hrôzostrašné zvuky. Zavrel som si oči. Nechcel som vidieť seba živého. Ani obraz toho prekliateho dievčaťa. No počul som všetko. Počul som hrozný rev, práve sme okolo neho prechádzali. Počul som krik, žiadosti o zľutovanie venované obrazu na druhej strane a dokonca aj slová ženy.
„Nemôžem ti odpustiť, to, čo si spravil už neodspravíš,“ vravela jemným, pokojným hlasom. Potom som počul kroky. Prechádzal som sa po cele. Následne som počul modlenie. Ja, neveriaci som sa modlil v boha a prosil ho o odpustenie. Potom sme prešli ešte pár mlčanlivých ciel no a potom som cítil let a tvrdý dopad na zem. Otvoril som oči. Kľúč som už nemal, duchovia ním práve zamykali celu 99. To bol koniec.
Na záver listu ti už poviem len toľko, že to, čo sa potom dialo si už počul, všetko okrem jednej veci- vo väzení bola aj cela 100, na konci poslednej chodby, hneď vedľa tej mojej. Sedel v nej ten starec, Sudca a celý ten čas skúmal nejaký predmet, ktorý držal v ruke. Nevenoval mi pozornosť, no ja som ho párkrát oslovil. Rozprával sa so mnou. Prosil som ho o odpustenie, no vždy povedal len toľko, že som si vybral zlú osobu na znásilnenie a následné zabitie. Nakoniec mi po dlhočíznych prosbách prezradil, že sa jednalo o jeho rodinu. Rodinu čarodejníkov. Zabili sme čarodejníčku. Och, a aby som nezabudol, posledný obraz bol najhorší- bola tam ona, tesne pred smrťou, práve keď sme ju znásilňovali. Dôvod, prečo som vtedy počul tú ženu rozprávať som neskôr tiež spoznal. V niektorých celách totiž bolo práve obdobie medzi polnocou a šiestou hodinou rannou a vtedy tie obrazy ožívali.
Na samý záver ti poviem tú najhoršiu správu- rovnaký osud čaká aj Teba. Prosím Ťa, skús všetko- choď za kňazom a vyspovedaj sa, priznaj sa, ospravedlň sa Filiandrinej rodine a všetko ďalšie čo ťa napadne. Možno ti niečo z toho pomôže, ale keď už raz príde ten osudný list, vtedy už neurobíš nič. Prosím, nerozmýšľaj nad tým, ako som ti tento list mohol napísať, celé by si si to ešte sťažil ak by si na to prišiel. To je všetko, prajem ti veľa šťastia a hlavne, aby si nemal rovnaký osud ako ja, aj keď sa bojím, že sa tomu nevyhneš. To je všetko priateľ moj. S pozdravom, tvoj naoddanejší priateľ, Alair.
Tam sa list skončil. Mal som chuť spáchať samovraždu a celé si to uľahčiť. A veru, aj by som to bol urobil, lenže potom sa stalo to, čo Alair predpovedal. Niekto zaklopal na dvere...
K príbehu som sa dostal včera večer, doslova bizarným spôsobom. Bolo už neskoro večer, moja žena i deti dávno spali, ja sám som sa už pomaly chystal do postele, keď tu zrazu niekto zaklopal na dvere. Preboha, kto to môže byť? Napriek nevôli som pristúpil k dverám a otvoril som ich. Nepatrím medzi strachoputov, takže som s tým nemal žiaden problém, no výjav, ktorý sa mi poskytol ma prekvapil a musím priznať, že aj trochu vystrašil. Nikde ani živej duše, akurát na zemi bolo niečo položené. Zodvihol som sa po to a zistil som, že sa jedná o akýsi zavinutý zapečatený list s pečiatkou, na ktorej ale nebol znak. Zvláštne. Ešte raz som sa dôkladne poobzeral, či niekoho nezazriem, no po chvíli som aj napriek silnej hmle rezignovane uznal, že tam naozaj nikto nie je. Zavrel som teda za sebou dvere, sadol som si za kuchynský stôl, zapálil som sviečku, ktorú som len pred minútou zhasol a rozvinul som list. Bol oveľa väčší, ako som čakal. Písmo bolo veľmi pekné, so zvláštnymi čačkami pri každej slučke a rôznymi ďalšími ozdobami. Bol som už unavený a oči ledva vedeli rozoznávať písmená, napriek tomu som sa do listu zo zvedavosti začítal. Stálo v ňom:
Milý Flarin,
Bolo by nefér, keby som sa nepredstavil, ale ty ma vlastne poznáš. To som ja, Alair. Áno, viem že som sa neukázal už dlho a že by si veľmi rád vedel, kde sa práve nachádzam, ale ver mi, že vedieť to je ťarcha, ktorú na teba nechcem vešať. Musím ti však povedať, čo sa mi stalo v ten večer, keď som sa vytratil z dediny, je to dôležité. Musíš to vedieť! Je to dôležité! Asi týždeň pred tým ako som odišiel mi prišiel list, veľmi podobným spôsobom ako tebe tento... ako preboha vie, ako mi došiel tento list? ... a taktiež som si ho zo zvedavosti ešte v ten večer prečítal. Nebol veľmi dlhý. Odosielateľ sa mi predstavil ako Sudca. Písalo sa v ňom, že za skutky, ktoré som vykonal som bol odsúdený na doživotie do bájneho väzenia Nortrand na severe krajiny, o ktorom nám rozprávali naše mamy keď sme boli malí. Ihneď som si spomenul na Náš skutok, ale nevedel som prísť na to, kto okrem nás dvoch by o tom mohol vedieť. Ďalej sa v ňom písalo, že ak sa do väzenia nevyberiem sám, príde ono za mnou samo a v oveľa horšej podobe. Potom tam už bolo len niečo málo o presnej polohe toho väzenia. Keď som to dočítal, bol som skutočne vystrašený. Ani si nevieš predstaviť ako! Srdce mi viac bilo ako nebilo a ja som tam sedel bez pohybu ešte dlho. Možno by na mňa ten list nedoľahol tak veľmi, keby sa v ňom nebolo písalo o Našom malom tajomstve. Potom som sa ale spamätal a povedal som si, aj keď som v kútiku duše tomu sám neveril, že je to nejaká hlúposť, najskôr hlúpy žart s istou dávkou náhody. Neplánoval som ísť do toho väzenia, to si píš. Lenže ako som neskôr zistil, nedalo sa tomu vyhnúť. V prvú noc sa ešte nič nedialo a keď som sa ráno zobudil, takmer som na ten list zabudol. Ba aj cez deň bolo ešte všetko v poriadku. Počasie bolo pekné a tá nálada, víťazstvo našej dediny v boji malo vždy neoceniteľný vplyv na náladu obyvateľov. Až večer som si na list opäť spomenul. Ležal na mojom nočnom stolíku, kde som ho nechal, ležal tam bez pohybu a aj tak som mal pocit, akoby ma celého obklopoval. Akoby on bol pánom tejto izby a nie ja. Rýchlo som ho strčil do skrine. Moja žena bola v tomto období veľmi chorá a tak spala v izbe pre hostí, aby ma nenakazila. Ostal som teda na túto izbu sám. Rozbolela ma hlava a prišla na mňa silná únava, doslova som padol do postele a v momente som zaspal. Sníval sa mi veľmi zvláštny sen. Bola v ňom ona! Sedeli sme na tom mieste, kde sa to stalo, my dvaja a ona. Zhovárali sme sa. Rozhovor bol spočiatku celkom nevinný, neveril by si, ale zdalo sa mi, že až príjemný! Potom sa to však zvrhlo. Z ničoho nič nám totiž začala vyčítať, že sme ju zabili!
„Prečo ste to urobili? No tak prečo?“ vzlykala. Cítil som sa veľmi previnilo no napriek tomu som mlčal. Po tom chodníku, čo bol asi tridsať metrov od nás práve prechádzal nejaký starec v šedom plášti. Mal na starca zvláštne dlhé vlasy- ani dlhé ani tenké, ale skôr dlhšie. A jeho pohľad! Akoby mi videl až do srdca! Jeho tvár som si zapamätal, no vtedy som ešte nevedel, že ju nevidím posledný krát.
Sen sa potom nejako zvrhol, Filiandra sa z neho vytratila a pokračoval už pokojnejšie.
Keď som sa na druhý deň ráno zobudil, cítil som, že som spotený. Povedal som si, že na to nebudem myslieť, že to boli jednoducho výčitky svedomia prebudené tým listom. Darilo sa mi. Cez deň som bol v práci a nemyslel som na to vôbec. To bola posledná chvíľa, kedy sa mi darilo na to nemyslieť.
Toho večera sa manželke zhoršil stav. Mala silnú teplotu, bola bledá ako srmť a na tele sa jej začali objavovať veľmi strašidelné vyrážky. Deti boli z toho nešťastné. Mailda, chúďa, hodiny sedela pri mamičke so slzami na krajíčku a snažila sa ju rozptyľovať. Už vtedy som mal zlú predtuchu, no ešte stále som všetko prikladal náhode. Prelom nastal v noci. Snívalo sa mi, že sa prechádzam po nejakej miestnosti plnej obrazov. Ba, bol to labyrint obrazov! Na obrazoch boli odpudzujúco vyzerajúci ľudia. Všetci po mne zazerali akoby ma chceli zarezať. Našťastie to boli len obrazy a tak som sa nebál. Chvíľu som blúdil labyrintom, keď som to zrazu uvidel- na jednom z obrazov, zdalo sa mi, že je trochu väčší ako ostatné, sa vynímal on! Ten starec! Pozeral sa na mňa tým svojím odporným pohľadom, ktorý ma zavŕtaval do steny za mnou a nechcel zo mňa spustiť zrak. Keď som zavrel oči, bolo to ešte horšie, mal som pocit, akoby stál vedľa mňa a chcel ma zožrať. Rýchlo som zmenil smer, no neprešiel som ani dve chodby a už tam bol znovu! Začal som bežať. Míňal som jednu chodbu za druhou až som sa nejakou náhodou dostal na miesto, kde už som bol (podľa obrazov). Lenže teraz bolo niečo inak... na obraze, kde bol pred tým ten starec teraz nebolo vonkoncom nič! Bolo tam len prázdne plátno a na zemi pár kvapiek farby. Za sebou som začul kroky. Mal som taký strach, že som opäť bezhlavo začal utekať, no kroky ma dobiehali a keď som sa otočil, bol tam ten starec v živej podobe. To ma ale vystrašilo natoľko, že som sa zobudil.
S hrôzou som zistil, že som sa pomočil. Bol tretí deň odo dňa čo som dostal list a ja som si až teraz uvedomil, že to, čo sa písalo v liste bola naozaj pravda. Bol som v kaši. Neviem, čo ma k tomu priviedlo, ale zrazu som si povedal, že si ten list ešte raz prečítam. Prišiel som teda ku skrini, otvoril som ju, zobral list. Keď som ho rozvinul, skoro som sa opäť pomočil- na liste totiž niečo pribudlo! Dole, pod menom odosielateľa sa písalo: “Rozsudok treba brať vážne. Ak si neprídeš po trest sám, príde si trest po teba. Ponáhľaj sa, inač sa začnú diať zlé veci a nielen tebe! Ver, že ani samovražda nie je riešenie.“
Ešte dlho som sedel na posteli ako prikovaný keď som sa konečne rozhodol postaviť z postele a začať deň. S listom som tentokrát zaobišiel inak. Spálil som ho. Viem, bola to chyba, ale vtedy som bol naozaj vystrašený a nerozmýšľal som nad ničím. Počas dňa som začal naozaj zvažovať odchod. Lenže ako starý tvrdohlavec som si povedal, že so mnou sa nikto nebude zahrávať a že takýto psychický nápor vydržím. A tak sa aj stalo. Vydržal som ešte ďalšie tri dni nočných môr, zvláštnych znamení, ba dokonca aj to, že zdravotný stav sa začal zhoršovať aj mojej dcére.
V ten osudný večer som sedel na stoličke, popíjal som mlieko, ktoré mi vôbec nechutilo ako nič, čo som za tie dni skonzumoval a dumal som nad životom. V mysli sa mi premietala vražda, list, žena, deti i starec. Zdalo sa mi, že som to vydržal. Že už to nebude horšie, že som zvládol akýsi prvotný nápor a že teraz sa už Sudca vzdá a uzná prehru. Naozaj som tomu na chvíľu uveril, lenže potom niekto zaklopal na dvere. Tak ma trhlo, že som rozlial mlieko.
„Kto je tam?“ spýtal som sa s ťažko zakrývaným strachom. Nič.
„Ak tam niekto je, nech sa hneď ozve!“ zakričal som znovu, no ani tentoraz sa neozvalo nič viac ako jemné praskanie dreveného rámu na okne. Keďže sa nikto neozýval, nešiel som ani otvoriť. Lenže potom sa ozvalo to prekliate klopanie znova! Klop, klop, klop. Dokonca trochu naliehavejšie ako pred tým.
„Posledný raz vravím, že ak tam niekto je, nech sa ozve lebo ináč tomu dotyčnému rozbijem hubu!“ zakričal som už nazlostený, preto som to trochu prehnal. Opäť nič. A tak som teda vstal a nahnevaný som otvoril dvere, no tam bol výjav, ktorý som tak trochu v duchu čakal- nikde nikoho, len na zemi ležal papier, tentoraz nezavinutý. Vytušil som, že zavrieť za sebou dvere a nechať ho tam by nemalo žiaden efekt, a tak som ho roztrasenými rukami zdvihol a vrátil som sa na svoje miesto ku sviečke, ktorej plameň horel tak opatrne, až to vyzeralo že odráža moju odvahu. O to, aby som prečítal, čo je v liste napísané som však núdzu nemal, písmena boli veľké a jasné- “Máš poslednú šancu ísť do väzenia. Doteraz som sa s tebou hral, no ešte jednu noc stráviš v tomto byte a čakaj peklo! S láskou, Tvoj Sudca.“
... preboha, to je strašné! ... začínal som mať zvláštny, nie celkom nevysvetliteľný pocit že sa ma tento list týka viac, ako by som si želal a tak som pokračoval v čítaní...
To bola posledná kvapka. Vzdal som sa. Rezignoval som, aj keď s bojom. Verdikt bol jasný, musím ísť do väzenia, a tak som si ešte toho dňa zbalil na cestu základné veci ako jedlo, pitie základné oblečenie, plášť a z roztopaše ešte ďalší plášť. Žene som napísal list v ktorom som sa jej ku všetkému priznal a poprosil som ju, aby o tom nikomu nevravela. Následne som sa potajme vytratil z domu aj z dediny severnou cestou.
Cesta mi trvala iba dve noci a nestalo sa pri nej nič zaujímavé. Prešiel som popri dvoch dedinách, popri jednej v poobedných a popri druhej vo večerných hodinách prostredného dňa, v ktorých som si dokúpil pitie a jedlo a počas celej cesty som narazil iba na jedného človeka, ak nerátam dediny. Bol to postarší tučný bača bez sprievodu a cez cestu prechádzal skrze. Nebol veľmi milý, ledva sa na mňa pozrel a vôbec ma nepozdravil, ale to ma netrápilo. Cesta do väzenia nebola ťažká, možno by som tam trafil aj bez popisu, ak by som vedel že je na severe, problém bol skôr v identifikácií samotného väzenia. Jednalo sa iba o búdu pripomínajúcu chudobnú samotu nejakého čudáckeho lesníka, ale keďže na túto informáciu som bol v liste pripravený, vedel som, že je to ono. Napriek tomu som to nejako nevedel pochopiť. Pozeral som sa na tú búdu a naozaj som si nevedel predstaviť, že je to väzenie. Veď za využitia veľkej fantázie by sa tam pohodlne zmestilo maximálne päť-šesť ľudí a nepohodlne tak nanajvýš dvadsať, viac už by bolo bláznovstvo. O to menej sa mi tam chcelo ísť. Čo ak tam bude nejaký blázon, ktorý ma chytí do pasce a bude ma mučiť? Alebo niečo horšie ako blázon?
Rýchlo som zahnal tieto myšlienky, lebo by som bol nútený sa otočiť a ujsť odtiaľ a radšej som bezmyšlienkovite vykročil k búde. Chcel som sa nenápadne pozrieť cez okno, no hneď, ako som sa k nemu priblížil, zahmlilo sa. Pristúpil som teda k dverám s kľučkou, nad ktorými bolo napísané: “Toto je vchod do väzenia Nortrand. Dvere sa otvoria iba tomu, kto si zaslúži doň vojsť.“ Skrsla vo mne iskierka nádeje- možno si nezaslúžim vojsť tam! Stlačil som teda kľučku, no dvere sa s ľahkosťou otvorili. „a je to tu,“ pomyslel som si. Pomaly som prekročil prah a dvere som za sebou zavrel. Ešte pred tým, ako som sa otočil do miestnosti, som si všimol podobný nápis nad dverami aký bol z vonku: „Toto je východ z väzenia Nortrand. Dvere sa otvoria iba tomu, kto si zaslúži z neho vyjsť.“ Skúsil som teda ešte raz otvoriť dvere, tentokrát neúspešne- dvere sa ani nepohli. Začínal som mať z celej veci zlý pocit. Opatrne som sa otočil. Nachádzal som sa v miestnosti rozdelenej stenou s priehradkou. Na mojej strane nebolo nič, iba akýsi poklop. Na druhej strane, za priehradkou sedel človek. Zvláštne vyzerajúci pán, akoby prišiel z budúcnosti. Mal oblečené čosi čudné, neviem, čo to bolo. Pristúpil som k priehradke.
„Dobrý večer,“ pozdravil som sa.
„Meno?“ spýtal sa bez odzdravenia chlap sediaci za priehradkou hrubým, skoro strašidelným hlasom.
„Alair Halirnis,“ odpovedal som neisto. Chlap sa na mňa pozrel, akoby sme boli dlhoroční priatelia a chcel mi pohľadom niečo naznačiť.
„Chvíľu počkajte,“ oznámil a začal sa prehrabávať vo veciach a čosi spisovať. Len tak som tam stál a rozmýšľal nad osudom. Poviem Ti, radšej by som bol do konca života v našom kráľovskom väzení než týždeň v tomto.
Po chvíli ten divne vyzerajúci človek dokončil svoju prácu, pozrel sa na mňa a podal mi akési kľúče.
„Číslo vašej cely je 99. Väzenie je ľahké na orientáciu, nebudete mať problém nájsť ju. Je na úplnom konci chodby. Jedlo dostanete trikrát za deň, na cele máte všetko, čo potrebujete. Po kľúče ešte dnes príde strážnik. Ostatné informácie vám poskytne on.“
„Počkajte, to je všetko čo mi poviete? Ako dlho tam budem? A vôbec, ako sa tam mám dostať? A čo ak by som teraz len tak odišiel?“ pýtal som sa, aj keď na poslednú otázku som si vzápätí sám aj odpovedal.
„Vravím vám, ostatné informácie vám povie strážnik. Dostanete sa tam tamtým poklopom. A odísť nemôžete kým si to nezaslúžite, myslím, že o tom ste sa sami presvedčili,“ uviedol nakoniec a svojim tónom mi dal najavo, že už sa so mnou ďalej nemá chuť zaoberať.
Systém bol, ako si si iste všimol, úplne zvláštny. Takto žiadne väzenie nefunguje a to ma na tom štvalo najviac. Najhoršie bolo na tom to, že aj keď ma neviedol v putách žiaden nabúchaný policajt, predsa som nemal inú možnosť ako ísť ku svojej cele, odomknúť si ju, vojsť do nej a potom dobrovoľne odovzdať kľúče strážnikovi. Naozaj frustujúce väzenie, pomyslel som si vtedy. Akoby chcelo väzňa vyprovokovať.
A tak som teda šiel. Otvoril som si poklop, pod ktorým boli strmé priame kamenné schody. Ovanul ma veľmi nepríjemný chlad, až mi na tele nabehli zimomriavky. Zišiel som po schodoch a naskytol sa mi pohľad na pomerne dlhú, mierne zahmlenú chodbu s celami. Najbližšie pri mne boli cely 1 a 2, prvá bola vľavo. Čakal som, že v nich budú gániaci väzni so zabijackým pohľadom, no bolo to oveľa horšie. V prvej cele sa nachádzala kostra človeka, takmer rozpadnutá a po stenách rôzne hnedé nápisy, ktorým som nerozumel, pravdepodobne napísané krvou! Zem bola zarastená machom. Ďalej tam už bola iba posteľ a na konci cely latrína. Tento výjav ma dorazil, ak som bol doteraz nepokojný, tak úplne banálne voči tomu, ako som sa cítil teraz. Ako keby som sa ocitol sám, bez brnenia, tvárou v tvár vojnovému psovi! Druhá cela bola takmer prázdna. Bola pokrytá asi päťcentimetrovou vrstvou prachu a na zadnej stene bol zavesený obraz akéhosi malého, usmievajúceho sa a NAHÉHO dievčatka. Na niekoho sa mi podobala, no nemal som chuť stáť tam, pozerať sa na ten nechutný výjav a spomínať, kto by to len mohol byť. Rýchlo som sa pohol ďalej. Kdesi v útrobách väzenia bolo počuť krik. Doslova rev! „preboha, toto naozaj nie je dobré!“ pomyslel som si.
Pohol som sa ďalej. Prišiel som k celám 3 a 4. To, čo som uvidel ma dostalo. V cele 3 bol veľmi, ale naozaj veľmi podobný výjav ako v cele 1. Mach, posteľ, telo, latrína a nápisy. Akurát kostra bola trošku menej rozpadnutá. Nerozumel som tomu. V cele 4 bol takisto obraz, toho istého dievčatka, zase nahého, iba trochu staršieho. Vyzeralo byť šťastné. Stále mi niekoho pripomínalo. Pokračoval som. Z diaľky sa opäť ozval ten strašný rev, akoby niekto zabíjal prasa! To však nebolo všetko. Okrem revu som počul ešte aj krik. Ktosi kričal. Ťažko sa rozoznávali slová, ale myslím že dotyčný kričal niečo ako- „Ja som to nechcel urobiť! Odpusť mi, prosím, odpusť mi!“
Popri tom bolo počuť aj iné zvuky, ale boli veľmi slabé v porovnaní s týmito dvomi výjavmi, takže som ich nevedel rozoznať. V celách 5 a 6 som našiel iba jednu zmenu. Dievčatko bolo už oblečené. Vtedy mi naozaj odľahlo, nemal som najmenšiu chuť pozerať sa na jej nahé telo. A tak som kráčal ďalej a ďalej, až som sa dostal na koniec chodby, kde bola odbočka v pravo a po nej ešte jedna. Ocitol som sa na začiatku ďalšej, rovnako dlhej chodby. Bol tu neskutočný smrad! Ako na bojisku o tri-štyri dni po bitky. Čakali ma cely 35 a 36. Z dievčatka už bolo dievča na prahu puberty a mne vtedy už podvedomie navrávalo, že z toho nekľuje nič dobré. Ani z ľavej, ani z pravej strany. Na ľavej strane ma čakala zmena. Mach bol mladý, kostra celistvá a obalená veľmi rozloženým mäsom. V okolí lebky sa nachádzala zmes vlasov a brady, obe pološedivé. Do toho všetkého bolo stále počuť ten krik a rev a rôzne ďalšie zvuky. Zrýchlil som krok. Pozeral som sa skôr doľava, pohľadu doprava som sa už začínal báť. Mŕtvola mladla. Mäsa bolo čím ďalej, tým viac, pridali sa muchy a rôzne iné nechutné živočíchy. Silneli i tie zvuky. Kým som sa dostal na koniec chodby, na mŕtvole sa začala objavovať koža. Potom som prišiel k predposlednej cele a vtedy sa všetko zmenilo. Všetko som pochopil! Nikomu, naozaj nikomu neprajem ten pocit, keď som sa mŕtvole pozrel po prvý raz do polorozpadnutej tváre zamorenej hmyzom. Vieš kto to bol? Flarin, chceš vedieť, na čie telo som sa celý čas s nechuťou pozeral? Bol som to JA!!! Bola to MOJA mŕtvola, to JA som sa tu rozkladal! Nevieš si ani predstaviť, ako som sa vtedy cítil. Pozeral som sa smrti do očí. SVOJEJ smrti! Kolená sa mi roztriasli, srdce sa mi rozbúchalo, roztočila sa mi hlava až som sa musel chytiť mreží cely aby som nespadol. Celé som to pochopil. Toto bola moja budúcnosť. Takto som mal skončiť. Osud som mal spečatený! Už som sa na seba nevydržal dívať ani sekundu, okamžite som sa odvrátil, ale bola to chyba! Dievča, ktoré mi bolo tak povedomé som totiž naozaj poznal. Bola to rastúca Filiandra. V tej chvíli som to už nevydržal, podlomili sa mi kolená a v agónií hraničiacej s besnotou som ležal na zemi asi desať minút. Potom som to psychicky nezvládol sa rozbehol som sa naspäť. Iba som bežal a snažil sa na nič nemyslieť, no vtom zo stien vybehli dvaja strážnici. Áno, neklame ťa zrak, vybehli zo stien! Boli to totiž duchovia! Schytili ma za ramená, jeden za jedno, druhý za druhé a vliekli ma naspäť. Vzpieral som sa ako sa dalo, ale na duchov nič neplatilo. Ich ruky boli hmotné, lebo chceli byť hmotné, no ich nohy, rozkroky a trupy na ktoré som nohami útočil boli iba studený vzduch. Dovliekli ma až na koniec chodby, no nepoložili ma na Zem. Pokračovali so mnou ďalej, do poslednej, tretej chodby z ktorej šli tie hrôzostrašné zvuky. Zavrel som si oči. Nechcel som vidieť seba živého. Ani obraz toho prekliateho dievčaťa. No počul som všetko. Počul som hrozný rev, práve sme okolo neho prechádzali. Počul som krik, žiadosti o zľutovanie venované obrazu na druhej strane a dokonca aj slová ženy.
„Nemôžem ti odpustiť, to, čo si spravil už neodspravíš,“ vravela jemným, pokojným hlasom. Potom som počul kroky. Prechádzal som sa po cele. Následne som počul modlenie. Ja, neveriaci som sa modlil v boha a prosil ho o odpustenie. Potom sme prešli ešte pár mlčanlivých ciel no a potom som cítil let a tvrdý dopad na zem. Otvoril som oči. Kľúč som už nemal, duchovia ním práve zamykali celu 99. To bol koniec.
Na záver listu ti už poviem len toľko, že to, čo sa potom dialo si už počul, všetko okrem jednej veci- vo väzení bola aj cela 100, na konci poslednej chodby, hneď vedľa tej mojej. Sedel v nej ten starec, Sudca a celý ten čas skúmal nejaký predmet, ktorý držal v ruke. Nevenoval mi pozornosť, no ja som ho párkrát oslovil. Rozprával sa so mnou. Prosil som ho o odpustenie, no vždy povedal len toľko, že som si vybral zlú osobu na znásilnenie a následné zabitie. Nakoniec mi po dlhočíznych prosbách prezradil, že sa jednalo o jeho rodinu. Rodinu čarodejníkov. Zabili sme čarodejníčku. Och, a aby som nezabudol, posledný obraz bol najhorší- bola tam ona, tesne pred smrťou, práve keď sme ju znásilňovali. Dôvod, prečo som vtedy počul tú ženu rozprávať som neskôr tiež spoznal. V niektorých celách totiž bolo práve obdobie medzi polnocou a šiestou hodinou rannou a vtedy tie obrazy ožívali.
Na samý záver ti poviem tú najhoršiu správu- rovnaký osud čaká aj Teba. Prosím Ťa, skús všetko- choď za kňazom a vyspovedaj sa, priznaj sa, ospravedlň sa Filiandrinej rodine a všetko ďalšie čo ťa napadne. Možno ti niečo z toho pomôže, ale keď už raz príde ten osudný list, vtedy už neurobíš nič. Prosím, nerozmýšľaj nad tým, ako som ti tento list mohol napísať, celé by si si to ešte sťažil ak by si na to prišiel. To je všetko, prajem ti veľa šťastia a hlavne, aby si nemal rovnaký osud ako ja, aj keď sa bojím, že sa tomu nevyhneš. To je všetko priateľ moj. S pozdravom, tvoj naoddanejší priateľ, Alair.
Tam sa list skončil. Mal som chuť spáchať samovraždu a celé si to uľahčiť. A veru, aj by som to bol urobil, lenže potom sa stalo to, čo Alair predpovedal. Niekto zaklopal na dvere...
Naposledy upravené moderátorom:
