DeletedUser15246
Hosť
Strašidelná noc na dedine
...Bola hlboká ,temná noc.
Kráčal som dlhou ,temnou ulicou a jediná vec ,ktorá mi v tej chvíli blúdila po rozume a ktorá svietila ako rozpálená žiarovka v mojej hlave ,bola myšlienka na to ,ako sa čo najrýchlejšie dostať domov ,do bezpečia.
Ulice našej pochmúrnej dediny ,ktoré i cez deň pôsobily dosť záhadne a tajuplne ,sa teraz v chladnej ,zamračenej ,jesennej noci zdali byť ešte strašidelnejšie ako inokedy.
Nikde nebolo ani živej duše a iba slabá ozvena mojich vlastných krokov sa rozliehala po okolí. V tme sa celá ulica zmenila na nepoznanie .Aj tie najmenšie detaily sa zdali byť omnoho desivejšie a hrozivejšie. Zachvátila ma panika.
Odrazu som už nemyslel na nič. Z celého srdca som si želal ,aby toto všetko bol len zlý sen. Ale bolo to naozaj. A to som ešte netušil ,čo ma v nasledujúcich okamihoch čaká.
Dlhú ,tmavú ulicu osvetľovalo svetlo len jednej jedinej pouličnej lampy. Jej slabé mihotavé svetlo len veľmi slabo osvetľovalo roh ulice ,odkiaľ som sa práve vybral.
Často som sa do večera túlal po dedine až do zotmenia ,ale dnes to bolo niečo iné. Veľmi rýchlo sa zotmelo. Na celu dedinu padla hustá hmla ,ktorá by sa hádam dala aj krájať. Pomaly som si už začal myslieť ,že čoskoro si už nedovidím na špičku nosa. Mesiac zahaľovaný hustými mrakmi sa guľatel v splne. A ako by toho nebolo dosť, celú cestu domov som mal taký čudný pocit ,akoby ma niekto sledoval.
Srdce mi bilo ako na pretekoch. Odrazu zavial silný ,studený vietor a mne prebehol mráz po chrbte. Tesnejšie som sa zabalil do svojej tenučkej mikiny ,vktorej mi už aj tak bola čoraz väčšia zima. Pridal som do kroku.
Po pár krokoch som sa opäť zastavila. Srdce sa mi zastavilo ,stuhla mi krv v žilách. Ledva ,ledva som potlačil výkrik.
Priamo oproti mne som totiž kútikom oka zazrel tieň. Čierno-čierny tieň ,ktorý sa slabo pohojdával z boka na bok akoby sa knísal vo vetre.
Odvrátil som pohľad. Bál som sa tam opäť pozrieť pri pomyslení na to ,čo všetko by tam mohlo na mňa striehnuť a čakať len na to ,kým sa pohnem. No aj tak som bol veľmi zvedavy. Zhlboka som sa teda nadýchol a otočil som hlavu k miestu, kde som predtým zazrel tieň. No už tam nebol. Jednoducho zmizol.
,,Tuším už začínam blúzniť," povedal som si polohlasne len pre seba. Po krátkej chvíli váhania som pomaly pohol ďalej.
Aby som zahnal strach, ktorý sa mi vkradol do duše ,začal som si potichučky pospevovať text mojej obľúbenej pesničky ,,SI MOJA HVIEZDA." Hneď som sa cítil lepšie. Nie síce o veľa ,ale určite lepšie.
No odrazu ma čosi nečakane opäť prinútilo zastať. Srdce mi ešte stále v hrudi divoko búšilo. Za mojím chrbtom, celkom blízko mňa ,som začula kroky. Ťažké ,pomalé a dunivé. Prudko som sa otočil dozadu, no v tme za mnou som len ťažko mohol niečo rozoznať. Napriek tomu som už tie kroky už viac nepočula.
Teda som sa otočil naspäť v nádeji ,že už viac nič ani neuvidím ,ani nezačujem. No veľmi som sa mýlil.
Hneď ako som sa otočil, pocítil som na svojom pleci chlad, ktorý ma prebodával až do špiku kostí. Do pleca sa mi vborili dlhé, kostnaté, ľadovo studené prsty. Chcel som kričať, ale nemohl som. Hlas ma v tej chvíli úplne zradil. V zúfalej snahe zakričať som pritom z rozochveného hrdla vydal len slabý, čudne znejúci stonajúci zvuk, ktorý rozhodne ani zďaleka nepripomínal krik.
Srdce mi ešte viac poskočilo pri letmom pohľade na studenú, vysušenú, zvráskavenú a mŕtvolne bielu ruku ,ktorou mi niekto silno tlačil na kľúčnu kosť.
Pokúsil som sa vymaniť z toho ľadového zovretia ,no stisk nepovolil, ale práve naopak, ešte viac zosilnel. Zastonal som od bolesti. Na krku som odrazu pocítil dych toho, ktorého ruka mi tak bolestivo zvierala rameno. Bol to nepríjemný pocit cítiť na koži rozochvený, ťažký, no predsa až nepokojne pokojný dych.
V tej chvíli som pocítil, že zovretie povolilo. Nie o veľa, ale povolilo. Nečakal som viac na nič. Začal som sa vykrúcať, až kým som nebol celkom slobodný.
Potom som vzal nohy na plecia a bežal som ako o život. No bola to márna snaha. Za sebou som stále desivo blízko počul kroky. Pri každom ich dopade na zem mnou prebehla vlna strachu.
No neobrátil som sa. A ani by mi na um nezišlo zastaviť, či spomaliť. Práve naopak. Ako v dajakom tranze som trielil čo najrýchlejšie sa len dalo. ťažko som dýchal. Pálilo ma v hrudi a moje pľúca boli ako v ohni.
Vietor mi silno udieral do tváre a zo všetkých síl sa ma snažil spomaliť. ,,Super," pomyslel som si. Ešte aj počasie je proti mne.
Ani neviem ako, ale odrazu som bol na konci ulice. Zaliala ma vlna šťastia. Už len pár metrov a budem doma ,v teple a bezpečí. Tých posledných pár metrov som doslova preletel a pritom som vo vreckách šmátral po kľúči.
Do zámky som ho strčil na prvý raz (aj napriek mojim trasúcim sa rukám) ,čo mi v tomto prípade hralo do karát.. okamžite som ním otočil, vbehol som dnu a zamkol za sebou na dvakrát.
V kresle v obývačke ma už čakala mama. Mimoriadne prísna žena, vždy dokonale upravená, či už doma, alebo v práci. Rovnako ako aj teraz. Vlasy perfektne upravené, stiahnuté do tesného drdola. Jej malé, večne ostražité vodnaté očká si ma nahnevane premeriavali zhora nadol a zase naopak. Ústa zovreté do malej uzulinkej štrbinky na bledej ,pretiahnutej tvári s ostrými črtami, vytvárali dojem nebezpečnej a veľmi prísnej riaditeľky školy.
A aj teraz, keď mala na sebe len tenký saténový župan, vyzerala mimoriadne spôsobne a autoritatívne. Bolo na nej vidieť, že sa len veľmi ťažko ovláda, aby ma hneď a zaraz na mieste nepopravila.
,,Tri týždne domáceho väzenia!" to bolo jediné, čo povedala. Vyslovila to s ľadovým pokojom a na tvári sa jej nepohol jediný sval. Vedel som ,že protesty by boli zbytočné a okrem toho som bol v tejto chvíli dokonca rad, že som dostal práve takýto trest.
O tri týždne sme sa totiž mali konečne presťahovať do Bratislavy za jej novým priateľom a budúcim manželom (s otcom sa rozviedla pred štyrmi rokmi, ale ak mám byť úprimný, v ich vzťahu to vždy dosť škrípalo). Tento môj nočný výlet bol niečo ako moja rozlúčka s tou prekliatou a mnou večne nenávidenou dedinou.
A tak som len privítal možnosť domáceho väzenia, hoci pravda je taká ,že po dnešnom zážitku by som z domu už viac nevytiahol ani päty, až kým by sme sa neodsťahovali. Takže som len prikývol a na smrť unavený som sa odšuchtal do svojej izby, kde som sa rovno zvalil na posteľ, oblečený a neumytý, no strááášne zmorený a vyčerpaný a tak som tam aj zaspal.
No stále som premýšľal o tom, čo sa to vlastne dnes večer odohralo. Kto ,alebo čo bolo to, čo ma prenasledovalo? A čo by mi to urobilo, keby ma dostalo? Radšej som na to nechcel ani len pomyslieť...
...Bola hlboká ,temná noc.
Kráčal som dlhou ,temnou ulicou a jediná vec ,ktorá mi v tej chvíli blúdila po rozume a ktorá svietila ako rozpálená žiarovka v mojej hlave ,bola myšlienka na to ,ako sa čo najrýchlejšie dostať domov ,do bezpečia.
Ulice našej pochmúrnej dediny ,ktoré i cez deň pôsobily dosť záhadne a tajuplne ,sa teraz v chladnej ,zamračenej ,jesennej noci zdali byť ešte strašidelnejšie ako inokedy.
Nikde nebolo ani živej duše a iba slabá ozvena mojich vlastných krokov sa rozliehala po okolí. V tme sa celá ulica zmenila na nepoznanie .Aj tie najmenšie detaily sa zdali byť omnoho desivejšie a hrozivejšie. Zachvátila ma panika.
Odrazu som už nemyslel na nič. Z celého srdca som si želal ,aby toto všetko bol len zlý sen. Ale bolo to naozaj. A to som ešte netušil ,čo ma v nasledujúcich okamihoch čaká.
Dlhú ,tmavú ulicu osvetľovalo svetlo len jednej jedinej pouličnej lampy. Jej slabé mihotavé svetlo len veľmi slabo osvetľovalo roh ulice ,odkiaľ som sa práve vybral.
Často som sa do večera túlal po dedine až do zotmenia ,ale dnes to bolo niečo iné. Veľmi rýchlo sa zotmelo. Na celu dedinu padla hustá hmla ,ktorá by sa hádam dala aj krájať. Pomaly som si už začal myslieť ,že čoskoro si už nedovidím na špičku nosa. Mesiac zahaľovaný hustými mrakmi sa guľatel v splne. A ako by toho nebolo dosť, celú cestu domov som mal taký čudný pocit ,akoby ma niekto sledoval.
Srdce mi bilo ako na pretekoch. Odrazu zavial silný ,studený vietor a mne prebehol mráz po chrbte. Tesnejšie som sa zabalil do svojej tenučkej mikiny ,vktorej mi už aj tak bola čoraz väčšia zima. Pridal som do kroku.
Po pár krokoch som sa opäť zastavila. Srdce sa mi zastavilo ,stuhla mi krv v žilách. Ledva ,ledva som potlačil výkrik.
Priamo oproti mne som totiž kútikom oka zazrel tieň. Čierno-čierny tieň ,ktorý sa slabo pohojdával z boka na bok akoby sa knísal vo vetre.
Odvrátil som pohľad. Bál som sa tam opäť pozrieť pri pomyslení na to ,čo všetko by tam mohlo na mňa striehnuť a čakať len na to ,kým sa pohnem. No aj tak som bol veľmi zvedavy. Zhlboka som sa teda nadýchol a otočil som hlavu k miestu, kde som predtým zazrel tieň. No už tam nebol. Jednoducho zmizol.
,,Tuším už začínam blúzniť," povedal som si polohlasne len pre seba. Po krátkej chvíli váhania som pomaly pohol ďalej.
Aby som zahnal strach, ktorý sa mi vkradol do duše ,začal som si potichučky pospevovať text mojej obľúbenej pesničky ,,SI MOJA HVIEZDA." Hneď som sa cítil lepšie. Nie síce o veľa ,ale určite lepšie.
No odrazu ma čosi nečakane opäť prinútilo zastať. Srdce mi ešte stále v hrudi divoko búšilo. Za mojím chrbtom, celkom blízko mňa ,som začula kroky. Ťažké ,pomalé a dunivé. Prudko som sa otočil dozadu, no v tme za mnou som len ťažko mohol niečo rozoznať. Napriek tomu som už tie kroky už viac nepočula.
Teda som sa otočil naspäť v nádeji ,že už viac nič ani neuvidím ,ani nezačujem. No veľmi som sa mýlil.
Hneď ako som sa otočil, pocítil som na svojom pleci chlad, ktorý ma prebodával až do špiku kostí. Do pleca sa mi vborili dlhé, kostnaté, ľadovo studené prsty. Chcel som kričať, ale nemohl som. Hlas ma v tej chvíli úplne zradil. V zúfalej snahe zakričať som pritom z rozochveného hrdla vydal len slabý, čudne znejúci stonajúci zvuk, ktorý rozhodne ani zďaleka nepripomínal krik.
Srdce mi ešte viac poskočilo pri letmom pohľade na studenú, vysušenú, zvráskavenú a mŕtvolne bielu ruku ,ktorou mi niekto silno tlačil na kľúčnu kosť.
Pokúsil som sa vymaniť z toho ľadového zovretia ,no stisk nepovolil, ale práve naopak, ešte viac zosilnel. Zastonal som od bolesti. Na krku som odrazu pocítil dych toho, ktorého ruka mi tak bolestivo zvierala rameno. Bol to nepríjemný pocit cítiť na koži rozochvený, ťažký, no predsa až nepokojne pokojný dych.
V tej chvíli som pocítil, že zovretie povolilo. Nie o veľa, ale povolilo. Nečakal som viac na nič. Začal som sa vykrúcať, až kým som nebol celkom slobodný.
Potom som vzal nohy na plecia a bežal som ako o život. No bola to márna snaha. Za sebou som stále desivo blízko počul kroky. Pri každom ich dopade na zem mnou prebehla vlna strachu.
No neobrátil som sa. A ani by mi na um nezišlo zastaviť, či spomaliť. Práve naopak. Ako v dajakom tranze som trielil čo najrýchlejšie sa len dalo. ťažko som dýchal. Pálilo ma v hrudi a moje pľúca boli ako v ohni.
Vietor mi silno udieral do tváre a zo všetkých síl sa ma snažil spomaliť. ,,Super," pomyslel som si. Ešte aj počasie je proti mne.
Ani neviem ako, ale odrazu som bol na konci ulice. Zaliala ma vlna šťastia. Už len pár metrov a budem doma ,v teple a bezpečí. Tých posledných pár metrov som doslova preletel a pritom som vo vreckách šmátral po kľúči.
Do zámky som ho strčil na prvý raz (aj napriek mojim trasúcim sa rukám) ,čo mi v tomto prípade hralo do karát.. okamžite som ním otočil, vbehol som dnu a zamkol za sebou na dvakrát.
V kresle v obývačke ma už čakala mama. Mimoriadne prísna žena, vždy dokonale upravená, či už doma, alebo v práci. Rovnako ako aj teraz. Vlasy perfektne upravené, stiahnuté do tesného drdola. Jej malé, večne ostražité vodnaté očká si ma nahnevane premeriavali zhora nadol a zase naopak. Ústa zovreté do malej uzulinkej štrbinky na bledej ,pretiahnutej tvári s ostrými črtami, vytvárali dojem nebezpečnej a veľmi prísnej riaditeľky školy.
A aj teraz, keď mala na sebe len tenký saténový župan, vyzerala mimoriadne spôsobne a autoritatívne. Bolo na nej vidieť, že sa len veľmi ťažko ovláda, aby ma hneď a zaraz na mieste nepopravila.
,,Tri týždne domáceho väzenia!" to bolo jediné, čo povedala. Vyslovila to s ľadovým pokojom a na tvári sa jej nepohol jediný sval. Vedel som ,že protesty by boli zbytočné a okrem toho som bol v tejto chvíli dokonca rad, že som dostal práve takýto trest.
O tri týždne sme sa totiž mali konečne presťahovať do Bratislavy za jej novým priateľom a budúcim manželom (s otcom sa rozviedla pred štyrmi rokmi, ale ak mám byť úprimný, v ich vzťahu to vždy dosť škrípalo). Tento môj nočný výlet bol niečo ako moja rozlúčka s tou prekliatou a mnou večne nenávidenou dedinou.
A tak som len privítal možnosť domáceho väzenia, hoci pravda je taká ,že po dnešnom zážitku by som z domu už viac nevytiahol ani päty, až kým by sme sa neodsťahovali. Takže som len prikývol a na smrť unavený som sa odšuchtal do svojej izby, kde som sa rovno zvalil na posteľ, oblečený a neumytý, no strááášne zmorený a vyčerpaný a tak som tam aj zaspal.
No stále som premýšľal o tom, čo sa to vlastne dnes večer odohralo. Kto ,alebo čo bolo to, čo ma prenasledovalo? A čo by mi to urobilo, keby ma dostalo? Radšej som na to nechcel ani len pomyslieť...
