Názov predmetu: Roh poslednej nádeje
Vlastnosti zbrane Pri zatrúbení na roh sa časť armády stratí. Jednotkám, ktoré ostanú, sa zvýši obranná a útočná sila o 1000%. Ale už nikdy nebudú môcť opustiť danú dedinu.
Mimoriadne nahraná rozprávka v MP3
link na yourlisten.com http://yourlisten.com/sixim/roh-poslednej-ndeje
Nevýhoda je, že sa musíte registrovať na yourlisten.com
link na uloz.to http://uloz.to/x9yarCra/dk-roh-poslednej-nadeje-mp3
Príbeh
[SPOIL]
Pred tromi rokmi zvedavá tvár paladinova i jeho vojska, vstúpila do podzemia. Prvé dva roky všetko vychádzalo dobre. Ľudia prichádzali, dediny sa zakladali, a cenné rudy sa ťažili. Pokojný čas.
Až kým neodkopali jaskyňu s čiernymi kryštálmi. Podzemím zahrmelo obrovské dunenie:
„Kto sa to opovažuje brať moje poklady?“
Ľudia dostali strach. Tento hlas počul každý. A čakali. Čo iné im ostávalo?
O dve hodiny duchovia prepadli prvú dedinu. Keď vošli do baníkov a dedinčanov, tí kričali o život. Kričali od bolesti. O chvíľu ale dedina utíchla, a prví posadnutí dedinčania vytiahli zbrane, postupovali do dedín po okolí. Na ich tvárach bolo vidno len hnev. A krutosť. A pomstychtivosť. Už neboli pravými ľuďmi.
Tak plienili dedinu po dedine, a každý posadnutý či zabitý dedinčan sa stal ich sluhom. Sluhom temných duchov a ešte temnejšieho arcimága. A živým ľuďom ostal len strach!!
Vojaci živých ľudí sa rýchlo zmobilizovali, a zaútočili. Meče rinčali, kopije udierali a šípy svišťali proti nepriateľom. Pár nemŕtvych padlo, ale o to viac ich ostalo. Vojaci paladinovi udatne bojovali, ale ich rady sa zmenšovali. Poslední živí rýchlo ustúpili, aby priniesli zvesť o smutnej bitke.
A medzičasom, ďalší mŕtvi vojaci sa zodvihli zo zeme, a s temným pohľadom a mečmi od krvi sa pridali k vojskám chaosu.
Zdesení vojaci a ľudia kráľovstva utekali. Ale nebolo kam utiecť. Dediny horeli, a o to väčšia beznádej sa šírila medzi ľuďmi.
Posledné miesto na boj je strážna veža – jediné spojenie medzi podzemím a pozemským kráľovstvom. Ak padne strážna veža, sily chaosu sa dostanú na povrch, a bude to aj koniec pozemského kráľovstva. Koniec ľudí, akých poznáme.
V strážnej veži zostali poslední vojaci. Tí vojaci, ktorí sa pripravujú pozrieť smrti a svojim bývalým druhom do tváre. Aj keď to bude asi ich posledný boj. Márny boj.
A všetci hľadeli na paladina, ktorý začal toto dobrodružstvo pred tromi rokmi. Paladin sa ale cítil neľahko. Nechcel mať na rukách smrť svojich ľudí a koniec pozemského kráľovstva.
Nevedel, čo bude ďalej. „Čo teraz. Zvládneme to?“ Vyzeralo to tak, že vojská chaosu nespomaľujú, a budú tu o dva dni.
A kde mizne pokoj, tam ostáva kúsok nádeje. Paladin sa zavrel do miestnosti a modlil sa. Prosil duchov tohto sveta, aby boli milosrdní k jeho ľuďom a krásnemu pozemskému kráľovstvu. A aj keď chceli podzemie celé dobyť, ako aj uhlie, železo a drahokamy ťažiť, paladin a ani jeho vojaci nechceli nikomu ublížiť. A už tobôž nie zobudiť temného arcimága z jeho tisícročného spánku.
Modlil sa hodinu, dve hodiny, štyri, až uplynul celý deň. A modlitba bola bolestná. Najprv hnev a pocit neprávosti, neskôr strach o seba, ako aj o jeho ľudí verných ľudí. A nakoniec vina a ľútosť. A slzy. More sĺz.
Na konci ďalšieho dňa sa mu duchovia prihovorili:
„Ceníme si tvoju obetu. Oľutoval si svoje činy. A preto ti zašleme na pomoc dar hodný tvojej obety.“
V miestnosti sa objavili svetielka, poskakovali po izbe, spájali sa, až začínala vznikať tvar pravekého nástroja. Paladin sa ho dotkol. Pocítil blyštiaci kov na svojich prstoch. Dávnoveký nástroj oťažel, a dosadol so paladinovej ruky. Omámený paladin uvidel v plnej kráse mohutný roh.
„Sníva sa mi?“ spýtal sa paladin sám seba. „Čo to držím v rukách?“
Jeho rečnícka otázka bola duchmi zodpovedaná:
„ Je to dávnoveký predmet. Roh posledného ústupu. A poslednej nádeje. A poslednej obety. „
Zvláštne slová pre paladina.
„A čo robí tento roh?“
Ozval sa iný duch: „Ak naň zatrúbiš, vyhráš vojnu. Ale za túto silu sa draho platí. Ako náhle tvoji vojaci zvuk rohu začujú, a ich láska k domovine bude menšia ako ich túžba po vlastnej slobode, utečú a už nikdy sa v strážnej veži neobjavia. Ale ak sa rozhodnú obetovať pre živých ľudí stanú sa stokrát silnejšími a vojská chaosu ich nezrania. Ale už nikdy neuvidia Slnko a zelené šíravy pozemského kráľovstva. Už nikdy nebudú môcť opustiť podzemie a strážnu vežu – ten jediný prechod z podzemia na svetlo.
Paladin dar prijal, a prišiel ku zhromaždisku vojakov. Povedal im o rohu, ako o kliatbe, ktorá pohltí každého, kto trúbenie tohto rohu začuje.
Niektorí vojaci utiekli so zbabelosti ihneď. Ďalší, sotva desatina, ostali počúvať slová paladinove:
„Sme tí poslední, ktorí môžu zachrániť našu Zem. Ak sa vzdáme, žiadne iné pozemské kráľovstvo na svete už nebude. Nemáme kam utiecť. Myslite na svoje ženy, na svoje deti, na svojich rodičov. Koľko našich životov vymeníme za ich slobodu? Za mier pre ich duše? Ostávate brániť Strážnu vežu, poslednú dedinu ľudí v podzemí?“
„Áno!“ ozval sa prvý hlas.
„Áno!“ ozval sa druhý.
„Áno!“ ozývali sa z úst ďalších vojakov.
Ale neboli to odvážne Áno, ktoré zneli pri ťaženiach pred vstupom do podzemia. Boli to Áno obety.
Paladin zatrúbil. Svetielka sa opäť objavili a krúžili nad vojakmi. Hromadili sa. Pomaličky vstupovali do ich tiel. Ich telo začalo viac svietiť. Ale najviac sa rozžiarili ich oči.
„Do boja!“ Zakričal paladin...
Páčila sa Vám táto rozprávka, milé deti? Chcete ešte stále vedieť, kde je podzemie a strážna veža? Či si aj naďalej naivne myslíte, že tento príbeh je len vtip?
Ale jedno je isté. Odkedy paladin na roh zatrúbil, už nikto nikdy viac nevyšiel z podzemia. Čo s nimi je, nikto netuší. Možno ochraňujú náš svet až dodnes.
[/SPOIL]