Saotome Sakura

  • Zakladateľ témy DeletedUser14610
  • Vytvorené

DeletedUser14610

Hosť
Lesom sa ozýval upokojujúci zvuk množstva konských kopýt dopadajúcich na mäkkú pokrievku snehu.
Borvin, paladin čo viedol skupinu vojakov po boji späť do dediny, sa šťastne uškŕňal. Nie preto, že by ho snáď tešila myšlienka na boj a krv, ale preto, že už bolo po tom, a mohol sa so svojimi mužmi vrátiť domov. Borvin síce zastával najvyššiu armádnu pozíciu v ich dedine, avšak videl už príliš veľa smrti na to, aby si to krvilačne užíval. Jeho vlastný otec umrel vo vojne. Borvin si však zaumienil, že využije svoju silu a schopnosti, aby ochránil svojich blízkych. Preto na sebe pracoval, až kým sa mu nepodarilo vystúpiť až na vrchol.
Mladík sa obzrel na zvyšok skupiny, "Zanedlho začne zase snežiť. Skúsme pomknúť kone, aby sme to do dediny zvládli ešte predtým, než sa slečna Morena znova rozhodne spustiť chumelicu."
Zo skupiny sa ozval súhlasný pokrik.
Borvin pomkol pätami svojho koňa, ktorý okamžite reagoval zrýchlením cvalu.
Avšak jeden z chlapov vykríkol: "Borvin! Pozri napravo! Niekto tam je!"
Borvin sa obzrel a uprostred napadaneho snehu zazrel tmavú škvrnu. Okamžite pritiahol uzdu a zastavil. Spustil sa zo svojho koňa a opatrne pristúpil.
A od prekvapenia mu padla sánka. Na zemi pred ním ležala v bezvedomí mladá žena.
"Miroslav!" otočil sa na jedného z chlapov, "Prezrite okolie, či tu ešte niekto nie je!"
Muži sa rozpŕchli po okolí, zatiaľ čo Borvin prezeral neznámu dievčinu, či nie je poranená. Ale nič nenašiel, takže to vyzeralo ako keby len spala.
"Nikoho sme nenašli." ozval sa Miroslav, "Možno len odpadla od hladu a zimy."
Borvin prikývol a zdvihol dievčinu do náručia, aby ju mohol vyložiť na svojho koňa.
"Vezmeme ju do dediny k liečiteľke," povedal a ostatní prikývli.

- - - - -

Liečiteľka, žena s dlhými hnedými vlasmi zviazanými do uzla vydatej ženy, sa skláňala nad svojou novou pacientkou.
V ruke držala malú fľaštičku s vonnou soľou, ktorou mienila dievčinu zobudiť. Hneď ako jej priložila páchnucu fľaštičku k nosu, dievčina otvorila oči a vydesene začala kričať.
Liečiteľka, ktorá nečakala takú reakciu, sa strhla, ale veľmi rýchlo sa spamätala a začala dievča upokojovať.
"Neboj sa drahá, už si v bezpečí," chlácholila ju, až kým dievča nestíchlo, a nepozrelo na ňu.
"Tak, tak, pokojne," usmiala sa na ňu liečiteľka, "Teraz mi môžeš povedať, ako sa voláš a odkiaľ si."
Dievča otvorilo oči a zatvárila zmätene.
"Dajana!" Borvin vtrhol dnu, "Počul som krik!"
Keď zbadal, že dievča je hore, tak sa usmial, "Ach, dobre, že si sa prebrala, mysleli sme, že si v tom snehu zmrzla."
Keď dievčina nereagovala, pokračoval: "Ako sa vlastne voláš? Odkiaľ si? Ako si sa dostala tam do lesa?"
"Ja... neviem," povedala pomaly.
"Ako že nevieš?" Borvin nechápavo zažmurkal.
"Strata pamäti," povedala liečiteľka Dajana a odtlačila Borvina k dveram, lebo chcela dievča poriadne vyšetriť.

- - - - -

Dajana vyšla zo svojho domu a zamierila si to rovno k Borvinovi.
„Dievča si nespomína absolútne na nič,“ krútila hlavou, „A nie je vôbec isté, či si vôbec niekedy spomenie. Musela zažiť niečo strašné. Alebo snáď nahnevala Lady Morenu a tá jej vzala minulosť?“
Borvin si zamyslene prehrabol vlasy.
„Budeme jej teda musieť dať nové meno,“ pozrel smerom k Dajaninmu domu, „A aj by som vedel o jednom, čo jej snáď prinesie viac šťastia.“
„A snáď sa na ňu Vesna usmeje a spomenie si na svoje korene,“ prikývla Dajana.
Spolu si to zamierili späť do domu.
„Kým si nenájde nejaké miesto v dedine, môže zostať so mnou, ale... keď budem mať pacientov, bude to trocha horšie,“ povzdychla si Dajana.
„Hej, ja som chcel vlastne navrhnúť, že by mohla byť u mňa,“ povedal Borvin, „Veď už bývam len sám, a miesta mám dosť. A ty by si nemusela rozmýšľať nad tým, na ktoré lôžko sklonia hlavu tvoji pacienti.“
Dajana chcela protestovať, avšak nakoniec prikývla. To bolo asi najlepšie riešenie.
A tak dievča nájdene spiace v snehu dostalo nový domov a nové meno: Asya. Znovuzrodená.

- - - - -

Dni sa zmenili na týždne a Asya si postupne zvykala na nový život. Dedinčanom sa nový prírastok zapáčil, aj keď bola Asya trochu nemotorná. Alebo možno vďaka tomu si ju tak obľúbili. Asya bola takmer ako dieťa, čo sa učí novým veciam, každý to však pripisoval jej strate pamäti.
Raz ráno Asya vyšla z chalupy a všimla si, ako sa dedinčania horlivo na niečo chystajú.
Zastavila okolo idúceho Miroslava: „Prepáčte, čo sa deje?“
Miroslav sa uškrnul: „Pripravujeme oslavy zimného solstícia!“
„Zimné solstícium?“ Asya nechápavo zvraštila obočie, „Čo to je?“
„To je oslava stredu zimy,“ pristavila sa jedna zo žien, „Deň, keď Morena, kráľovná zimy, pomaly začne strácať svoju moc, aby ju na jar dokázala Lady Vesna poraziť a navrátiť teplo a život do krajiny.“
Pár ďalších dedinčanov sa pridalo do rozhovoru, ani jeden nezabudol pridať svoju uštipačnú poznámku o vládkyni zimy.
„Tiež je to deň, keď je Lady Morena najsilnejšia a keď krajina odpočíva najpokojnejšie,“ ozvala sa Dajana, ktorá vyšla zo svojej chatrče, „A my svojimi oslavami nie len privolávame Lady Vesnu, ale tiež prosíme Lady Morenu o zľutovanie a jej skorý odchod.“
„Odchod, jasné,“ uchechtol sa Miroslav, „Ale odchod skrz topiace sa vody, dole potokom.“
Dajana pokrútila hlavou, ale nič nepovedala. Už si zvykla na jednostranné názory jej susedov. Dúfala však, že neovplyvnia aj Asyu, pretože dúfala, že ju si ju chcela vziať za žiačku, aby mohla byť nestrannou oporou pre dedinčanov.
V noci po oslavách sa však Asya prevaľovala v posteli. V sne videla ženu s blond vlasmi a modrými očami, očividne nahnevanú. A zrazu bola Asya v plameňoch. Nemohla dýchať. Chcela sa odtiaľ dostať, avšak blond žena ju nechcela pustiť, niečo povedala, ale Asya ju nepočula.
A zrazu sa Asya prebrala, lapajúc po dychu.
„Sen,“ zašepkala s úľavou, „Bol to iba sen...“
Niečo však bolo inak. Nemohla pohnúť ľavou rukou a cítila na nej chlad. Asya prudko odhrnula prikrývku a s údesom videla, že ľavú ruku má primrazenú k posteli. Nechápala ako sa to stalo. Nebola až taká zima, aby to mohlo byť samovoľné. Ale jediná ďalšia možnosť bola, že to spôsobila Asya. Akosi však nechcela, aby sa to niekto dozvedel, a tak zvyšok noci strávila tým, že sa zbavovala akýchkoľvek dôkazov.

- - - - -

Odvtedy si Asya dávala pozor, aby náhodou niečo neprezradila.
Keď jej Dajana navrhla, aby sa stala jej učnicou, s radosťou prijala a zamerala sa na to, aby jej bola čo najviac nápomocná.
Život v dedine sa po oslavách znova ustálil, a takmer to vyzeralo, akoby tam Asya bola odjakživa.
Netrvalo dlho a ľudia si začali pošepkávať, že keď už Asya a Borvin bývajú spolu, tak by to mohli aj spečatiť. Ale vždy keď to jeden zo spomínaných začul, očervenel a rýchlo sa vyparil. Nie žeby im to bolo proti vôli, veď spolu bývali a už o sebe vedeli takmer všetko, avšak nad niečím takým zatiaľ neuvažovali.
Dajana sa nad ich správaním len zachichotala, pokrútila hlavou a ďalej učila Asyu liečiteľstvu.
„A takto treba ošetriť omrzliny,“ povedala Dajana a pozrela na Asyu, ktorá prikývla a zopakovala všetko čo jej Dajana ukázala.
„Výborne,“ usmiala sa liečiteľka, „Teraz sa nemusíme báť ani zimy, ktorá sa ťahá už tak dlho.“
„Dlho?“ Asya zažmurkala, „Je to snáď nezvyčajné?“
Dajana pokrčila ramenami, „Zanedlho bude jarné ekvinokcium, deň, kedy by mala Lady Morena odovzdať vládu nad svetom svojej sestre Vesne. Avšak ešte stále sneží nový sneh. Tento rok bude mať Lady Vesna ťažšiu prácu...“
Do miestnosti vošiel Borvin: „Možno áno, možno nie. Nebýva však zvykom, že po zlej zime bude dobrá úroda? Keby si Lady Vesna vzala oťažie moci príliš skoro, tak by to mohlo krajine skôr ublížiť.“
„Pravda,“ pousmiala sa Dajana.
Borvin bol snáď jediný, kto zastával jej názory.
Asya ich však počúvala len na pol ucha. Jej ruky sa zovreli v päste a znova uvoľnili. Hľadela uprene pred seba, aby nemusela pozrieť Dajane alebo Borvinovy do očí.

- - - - -

V noci, keď si Asya bola istá, že všetci spia, opatrne vstala a pobalila si nejako veci. Chcela sa vytratiť z dediny pod rúškom noci. Bála sa totiž, čo by sa stalo, kebyže sa dedinčania dozvedia, čo je Asya za monštrum. Pretože teraz to už nemohla poprieť.
Stále si nemohla spomenúť na svoju minulosť, ale všetko do seba zapadalo. To ako ju objavili v snehu uprostred zimy. To ako nie je náchylná na chlad. To čo sa stalo onej noci. A aj to, že sa zima preťahuje a ľudia tým trpia. Jediné možné vysvetlenie bolo...
„Ty odchádzaš?“ ozval sa Borvinov hlas práve, keď vychádzala z dverí.
Asya sa strhla a vystelila z chalupy.
Borvin jej však bol v pätách a na námestí ju konečne chytil.
„Prečo utekáš?“ spýtal sa Borvin hlasno. Naschvál hovoril tak hlasno, aby zobudil susedov, ktorí by vyšli na námestie a snáď mu pomohli udržať Asyu v dedine.
A vyzeralo to, že to funguje, lebo okolo nich sa začali schádzať zmätení dedinčania.
Asya sa mu vytrhla.
„Odchádzam,“ povedala pokojne.
„Prečo?“ Borvin nechápal.
Asya zaťala päste a zhlboka sa nadýchla. Musela niečo urobiť. Niečo, čím by Borvina odradila.
„Prestaňme sa už hrať na neviniatka,“ povedala nakoniec a jej tvár nadobudla znechutený výraz, „Už ma táto smradľavá dedina nudí!“
Ľudia okolo nich si začali šepkať, ale Asya si ich nevšímala.
„Chvíľu som sa tu pobavila, ale je čas ísť domov,“ Asya ľahostajne pokrčila plecami, „Koniec-koncov, nepatrí sa, aby sa vládkyňa zimy tak dlho zahadzovala so smrteľníkmi...“
Borvin zalapal po vzduchu.
„Prestaň si vymyšľať,“ bezmyšlienkovite sa natiahol, aby Asyu chytil za ruku.
Tá sa však strhla, „NIE!“
Vtedy jej nechtiac z rúk vyrazil prúd ľadovej energie a zasiahol Borvina priamo do tváre a paladin klesol v bezvedomí na zem.
Dedinčania okamžite prepukli v krik.
„Čarodejnica!“ ozvalo sa z jednej strany.
„Musíme sa jej zbaviť!“ pridali sa ďalší.
Zrazu Asyu chytili desiatky rúk a žiadne vzpieranie by jej nepomohlo. Avšak Asya bola príliš šokovaná tým, čo sa stalo, aby protestovala.
Dedinčania ju ťahali von z dediny, k neďalekému potoku. Niekto vytiahol lano, a zviazali ju, aby im náhodou neušla.
Borvin, ktorý sa prebral, ich nasledoval a snažil sa ich zastaviť, ale prišiel príliš neskoro. Mohol len sledovať, ako sa Asya na neho pozrela, niečo zašepkala a naštvaný dav ju sotil do potoka, odkiaľ sa už nevynorila.

- - - - -

Čas v dedine plynul ďalej. Ľudia sa snažili zabudnúť na Asyu, alebo Morenu, ak ňou naozaj bola. A nakoniec jedinou spomienkou, ktorá na ňu zostala, bol strieborný prameň vlasov, na Borvinovej hlave na mieste, kde ho Asya zasiahla svojou ľadovou mocou.
Roky plynuli, a život pre Borvina pozostával z krátkych období pokoja a dlhších období, ktoré musel stráviť na bojom poli.
A jedného dňa si Borvina našiel zatúlaný šíp.
Ako tak ležal na opustenom bojovom poli a opúšťali ho sily, objavila sa Asya v celej svojej nezmenenej kráse.
„Asya?“ spýtal sa Borvin prekvapene.
Dievča sa pousmialo, „Tak ma voláš už len ty.“
Borvin sa uchechtol, „Pre mňa budeš vždy Asya.“
„Mal si ma vtedy pustiť,“ poznamenala Morena.
„Možno, a možno nie. Pri mojom povolaní bolo možno lepšie, že si odišla,“ pokrčil Borvin plecami, „Ale aj tak som rád, že si sa prišla rozlúčiť. Dúfam, že si aspoň šťastná tam, kde si.“
„Je to stále rovnaké,“ povzdychla si Morena, „Ale naučila som sa jednu vec. Nie všetko zo zimy je len o smrti a smútku a nie všetko z leta je len o živote a radosti.“
„To som rád,“ Borvin sa usmial a zavrel oči.
„Borvin?“ Morena na neho pozrela, ale nedostala odpoveď.
Vstala a zašepkala: „Šťastnú cestu.“
Následne dvihla obe ruky, dvihol sa vietor a Borvina začal pokrývať ľad, ktorý sa zväčšoval, až kým jeho telo nebolo celé ukryté v ľadovom kryštály.
„Ešte nenastal tvoj čas,“ ozvalo sa za ňou.
Morena sa obzrela a zbadala svoju sestru Vesnu, ako sa na ňu mračí.
„Prišla som len dať zbohom starému priateľovi,“ otrávene vyvrátila oči, „Nemusíš sa ma hneď chcieť zbaviť ako vtedy. Pamätáš si následky.“
Vesna nič nepovedala.
Morena sa od nej odvrátila a začala kráčať preč.
Neodpustila si však poslednú poznámku: „Dávaj si pozor, aby si nespôsobila lesný požiar...“
Vesna je chcela niečo odvrknúť, ale Morena s poryvom vetra zmizla, opustiac Vesnu a Borvina.
 

DeletedUser18127

Hosť
viem prečo si to myslí :)


pretože komu sa sakra chce písať kvôli DK pomaly 2x A4 ? :)

normálny človek, ktorý nemá potrebu mega vyhrať, by to proste nedal :)
 

MatthewFOX

Administrátor
Člen tímu
Administrátor
Reakčné skóre
232
Ale je to pekne napísané, to sa musí nechať :)
Síce by som v tom uvítal viac vecí z DK, ale i tak to stojí za to.
 

DeletedUser2

Hosť
Čítalo sa to dobre, chválim. Závistlivcov si nevšímaj :)
 
Hore