DeletedUser16814
Hosť
Volám sa Nikola a mám 17 rokov, tak ako skoro každý víkend, dohodli sme sa s partiov že podnikneme nejakú akciu.
Tento krát sme sa rozhodli že tento víkend pôjdeme stanovať niekam do lesa, kamarát našiel na internete les ktorý je vraj "strašidelný" a nikde v blízkom okolí sa nenachádza žiadna dedina a ani žiadne chalúpky kde by boli ľudia ktorý by nás riešili.
Tak sme sa pobalili, nakúpili jedlo a samozrejme aj alkohol. V piatok ráno, sme sa vykašlali na školu a ja spolu s kamarátkou Martinou a kamarátmi Petrom a Filipom vydali na cestu na Filipovom aute.
Keď sme dorazili bol akurát obed a tak sme sa rozhodli že sa najeme ešte pri aute. Keď sme sa najedli tak sme si zobrali stany, rupsáky a vydali sa lesnou cestou. Išli sme asi 3 hodiny po rovnej ceste, rozprávali sa, a pomaly popíjali fernet. Ako sa tak stmievalo, fakt mi ten les prišiel strašidelný. Bol hustý a na niektorých miestach sa nedalo ani prejsť tak sme vkuse išli po ceste. Stromy boli zarastené machom, rástli na nich rôzne stromové huby. Hneď jak sme ich zbadali, rozhodli sme sa že pôjdeme priamo do lesa a nazbierame si nejaké huby na polievku. Ako sme tak vošli do lesa zotmelo sa pod vetvami stromov ešte viac, ledva sme videli na zem a nieto ešte huby hladat. No predsa sme nejaké huby našli, ja sa v hubách nevyznám no Peter vravel že on chodieval s rodičmi na huby a tak ich pozná dobre. Povedal že sú jedlé a tak sme ich zobrali. Vonku už začínala byt riadna tma a tak sme hľadali miesto kde by sme sa utáborili. No nevedeli sme nič nájsť, všade bol strom na strome.
Zrazu sme došli k nejakej rokline ktorá sa tiahla popri lese, dole tiekla rieka. Zliezť dole sa nám určite nechcelo keďže to bolo možno aj 20metrov hlboké, bolo to velmí strmé a kamenisté. Našťastie sme našli chodník ktorý nás priviedol k mostu, most bol starý a vyzeral ako keby sa mal každú chvíľu zrútit. Peter veľmi opatrne skúšal či most s nami nespadne, podarilo sa mu prejsť a tak sme opatrne prešli most jeden po druhom. Ako sme tak išli lesom, zrazu sme zbadali starý drevený dom. Nechcela som tam íst a aj keď som si to nechcela priznať dost som sa bála. Nakoniec ma prehovorili a išli sme ku nemu. Filip vykopol dvere s tím že v dome prespíme. Všade bol prach, bordel a špina. Vôbec nám to ale nevadilo, boli sme radi že máme aspoň nejaké miesto kde môžme prespať. V dome sme našli sekeru a Peter narúbal drevo,urobil oheň a ja s Martinou sme začali varit hubovú polievku zatiaľ čo Filip s Petrom pripravovali miesta kde budeme spat. Vo vnútri bol stôl ktorý sme utreli od prachu a pustili sa do jedenia, Martina povedala že si radšej dá chlieb so šunkou lebo že nenávidí huby.
Ako som sa najedla, nejak sa mi zmenila nálada, a nabila sa energiou. Pomyslela som si že fajná teplá polievka, bolo to čo som potrebovala. Začala som sa obzerať a všímala som si veci čo sú okolo v dome. Bola tu jedna skrinka v ktorej nebolo nič zaujímavé, bolo tam všelijaké náradie a kniha. Zobrala som knihu do ruky, a niečo mi v hlave hovorilo že to nemám otvárat. Bola som opitá, neriešila som to a iba som si pomyslela žeby som nemala pozerať toľko horrorov lebo sa bojím pomaly všetkého. Názov bol v nejakom čudnom písme a tak som otvorila knihu. Celá kniha bola písaná nejakým nezmámim červeným písmom. Prelistovala som knihu a ku koncu som našla písmo ktoré mi bolo známe. Keďže som už mala problémy zo zrakom lebo som bola už opitá tak som musela chvíľu zaostrovať aby som to vedela prečítat.
Začala som:
"Podla príbehu ktorý sa nám zachoval je táto kniha písaná Démonmi. Preklad názvu knihy je 'Kniha Mŕtvych'. Kniha slúžila ako prechod na druhú stranu, svet mŕtvych. Vznikla pred dávnymi časmi, keď ľudia používali rôznu mágiu a vyvolali temné sily ktoré ich zaradom povraždili. A práve krvou ľudí ktorý boli zabití bola táto kniha napísaná. Temné síly boli zahnané a uväznené v tejto knihe, a kniha bola prísne strážená. V roku 2000 kniha zmizla."
V tom som zrazu počula silný rachot, rozbilo sa okno a Petra niečo cez neho unieslo. Kniha mi vypadla z rúk, vystrašene som sa pozrela na Filipa ktorý sa celý klepal a na Martinu ktorá iba stála a ani sa nehýbala. Neviem prečo som to urobila ale vybehla som z domu, bola som velmí vystrašená a nebyť toho alkoholu vo mne, asi by som skolabovala. Vyjdem vonku, a ako prvé som si všimla že tam nieje chodník ktorý k domu viedol.
Zrazu na mňa zaútočil Peter, s ktorého bol "zombie". Pokúsil sa ma kusnút, zhodila som ho na zem a utekala do domu. Ked som vstúpila nebol tam Filip a ani Martina. Zobrala som sekeru, a odsekla Petrovi hlavu. Nechápala som ako som to urobila. Ako keby som to ani nebola ja. Na zemi bolo telo, a hlava sa odkotúľala niekde do tmavého lesa. Začala som šprintovať lesom odkiaľ sme prišli, no keď som dobehla k rokline tak most tam nebol, niekam zmizol. Otočila som sa, v lese niečo bolo. V hlave iba myšlienka že sa odtiaľ musím dostat. Od strachu mi začali tiecť slzy, začala som sa klepať no premohla som sa a vbehla do lesa smerom k domu. Myslela som si že tam budem mat chvíľu pokoj. No s lesa sa ku mne niečo začalo kotúlat. Bola to Petrova hlava. Zrazu ma niečo chytilo za nohu. Otočím sa a bezhlavé Petrové telo sa ma drží. Schmatla som sekeru a odsekla ruku a začala som sekat do tela ako nepríčetná, čo som aj bola. Vybehla som s domu a začala utekať, tento krát
opačným smerom. Vkuse keď som sa otočila videla som všade za mnou približovať sa čierne siluety ľudí ale neboli to ľudia. Vznášalo sa to nad zemou. Už som nevládala, no nemohla som prestat. Zrazu jedna s tích siluet sa objavila predo mnou. Zdvihla som palicu, no keď som sa na to miesto pozrela už tam nebola.
Celý ten čas som počula kričať Filipa, Martinu ale aj Petra čo bolo dost čudné. Počula som ich zo všetkých strán a nevedela som na ktorej strane sú. Ako som tak behala, zbadala som pred sebou chalupu v ktorej sa svietilo svetlo. Vbehla som do chalupy a za stolom sedel Filip zo svojimi rodičmi a sestrou a pokojne večerialy. Vôbec ma ale nevnímaly, ako keby som tam ani nebola. Nechápala som čo tam robia, ved Filip chatu nemá, a už vôbec nie tu. Niečo začalo buchat na dvere, vedela som že už sú tu. Pozrela som sa naspäť na Filipa či toto už bude vnímat no namiesto pokojného večerania tam teraz bol iba Filip, bol obesený na strope a v bruchu mal zapychnutých pár nožíkov. Z domu nebolo cesty preč, tak som zbehla dolu schodami do pivnice. Ked som otvorila dvere, niečo ma stiahlo a ja som padla do bezvedomia. Ked som sa prebrala, ležala som v nejakej chalupe v slame. Chvíľu som sa preberala, nechápala som čo sa stalo. Myslela som že je to iba sen, a že som po opici.
No bola som celá otrhaná, nevidela som svojich priateľov a bola som v úplne v inom dome ako sme sa ubytovali. Hľadám mobil no nenašla som ho. Zrazu do domu vstúpil nejaký muž, bála som sa no nevyzeral žeby mi chcel ublížit. V hlave mi vrtalo čo je zač, nebol oblečený ako človek. Na sebe mal iba sukňu s kože, ako keď sme boli zo školy v múzeu, a tak sa obliekali staroveký ľudia. Dal mi vodu, ktorá bola v drevenej nádobe a ešte pečené mäso,
s chlebom ktorý bol dost nechutný. Keďže som bola veľmi smädná aj hladná tak som niečo zjedla, no vôbec ma to nenasýtilo. Potom ma zobral vonku, kde sa mi začali všetci klánat a nosili mi rôzne dary, napríklad sošky, kožené sukne, ovocie... Mala som strach keďže som netušila kde som sa ocitla, ako keby ma to presunulo o tisícky rokov dozadu. Sadla som si a začala rozmýšlať, môj mozog bol nejak omámený a všetko bolo také čudné. V knihe sa písalo že to slúži ako prechod do sveta mŕtvych nie do minulosti, žeby som v ríši mŕtvych? Nevyzeralo to tak. Nachádzala som sa v malej dedinke. Domčeky boli malé a drevené, len jedna budova bola kamenná a tam býval muž, ktorý mi doniesol jedlo a vodu. Ludia s dediny sa aj jemu klánali. Do dedinky donášali drevo, hlinu a železo s ktorých stavialy ďalšie domčeky. Pred kamenným domom sa ľudia učili bojovať zo sekerami. Mali tam aj stajne kde mali kone. Okolo dediny bolo postavené opevnenie. Nevedela som čo mám robit, ako sa mám dostat domov? Nevedela som sa s nimi ani dohovoriť. Vkuse keď som niečo povedala, klánali sa mi. Večer ma zobrali ku veľkému ohňu, okolo ktorého sedeli asi všetci obyvatelia. Spievali v jazyku ktorému som nerozumela, tancovali, popíjali rôzne nápoje a fajčili dýmky. Chcela som íst preč, lahnút si lebo som bola unavená no nechceli ma pustiť. Nevedela som ako im to mám vysvetliť, a tak som radšej bola ticho a sadla si naspäť. Potom začali bubnovať na bubnoch, ktoré si vyrobili s kože.
Prichádzali ku ohňu tri postavy, nevedela som čo sa bude robit. Potom som si všimla že ten v strede ma zviazané ruky aj nohy. Doviedly ho až pred mňa, a dali mi do ruky nožík. Vkuse bubnovali. Pochopila som, že chcú aby som ho zabila. Nevedela som to urobiť, no začali na mňa tlačiť. Kričali, zhrozene sa na mňa pozerali. Vôbec neviem čo to do mňa vbehlo, zobrala som nožík a vpichla som mu to priamo do srdca. Spadol k zemi mŕtvy a ja som začala plakať. Chcela som aby to už skončilo, chcela som byt doma s rodinou. Prisahala som si že už nikdy žiadnu takú akciu s priateľmi nebudem robit, jedine čo som chcela bolo dostat sa zdravá a živá domov. Ked padol mŕtvy na zem, prestali bubnovať, zobrali mŕtvolu a hodili ju do ohňa a bavili sa ďalej. Už ma pustili spat, no unavená som už nebola
to čo som urobila ma prebralo. Od hrôzy som sa rozhodla s dediny utiecť. Pri východe stáli vojaci na stráži, no bolo dost miesta kadiaľ sa dalo prejsť bez toho aby ma videli. Pohľad ktorý sa mi naskytol pred opevnením mesta ma vystrašil tak že som omylom skríkla. Bola tam napichnutá kopia do zeme, a na nej napichnutá Martinina hlava. Začala som utekať lesom keďže stráže si ma už všimli. Ako som tak utekala, počula som že stráže za sebou strácam. Ked som ich už nepočula, tak som si ľahla na zem a zaspala, alebo odpadla?? To neviem povedať.
Ráno ma prebudilo ostré slnko, našla som rieku s ktorej som sa napila, pri rieke rástli stromy s ovocím ktoré sa podobalo jablku. Rozhodla som sa to zjesť, ajtak som už nemala čo stratiť. Ako som tak sedela pri strome a jedla ovocie, vybehol s poza stromu nejaký človek a chytil ma. Smrdel ako zhnité mäso, zakryl mi oči a niekde ma ťahal. Ked mi odkryl oči bola som v tme. Bol tam chládok, stála som na kameni. Všade okolo mna bola tma.
Ten kto ma tam odtiahol tam ale už nebol. Bola som asi v jaskyni keďže kvapkala na mňa voda zo stropu a všade boli kamene. Hľadala som východ ale márne. Našla som na zemi ostrý kameň a zobrala ho zo sebou keby sa náhodou neznámy objavil. Bola mi hrozná zima, mala som na sebe iba krátke tričko a to tiež som mala mokré a
tepláky ktoré sa už nedali nazvať tepláky keďže boli celé otrhané. Zrazu som počula že sa neznámy sa zase blíži.
Nevidela som kde je, iba zrazu ma niečo udrelo. Zobrala som kameň a snažila som sa ho trafiť, no nevedela som kde je. Začala som utekat, aj ked neviem kde. Nič som nevidela.
Počula som ako niekto za mnou beží a niečo kričí, zrazu som sa potkla no na zem som nedopadla.
Z ničoho nič som ležala v niečom mäkkom, no bolo mi dost zle. Otvorila som oči no nič som nevidela. Svetlo bolo veľmi silné a ma oslepilo.
Počula som nejaké hlasy, no nerozumela som ani slovo. Pomaly si zrak zvykal a ja som zbadala
ľudí oblečených v bielom. Boli to doktori, pychali nejakú injekciu a ja som odpadla.
Ked som sa prebudila, bolo mi dobre. Otvorila som oči a pred sebou videla ocka a mamku. Ešte chvíľu som bola mimo, potom som sa ale spamätala.
Bola som veľmi vystrašená a začala som hovoriť čo sa stalo. Rodičia mi povedali že "áno, ale teraz oddychuj". Neskôr som sa dozvedela, že huby ktoré sme pojedli, boli jedovaté a silno halucinogénne. Zachránila ma Martina ktorá huby nejedla a zavolala pomoc. Už bolo ale neskoro, Peter na otravu krvi zomrel a Filip je
na psychiatrií keďže sa zbláznil. Ked som sa to dopočula, rozplakala som sa. Od toho dna si na svoj život dávam pozor, a mali by ste aj Vy lebo môžte ho ľahko stratiť.
PS: Niesom dobrá spisovateľka, ale tak skúsila som. Dúfam že sa bude páčit, ak nie nevadí
Tento krát sme sa rozhodli že tento víkend pôjdeme stanovať niekam do lesa, kamarát našiel na internete les ktorý je vraj "strašidelný" a nikde v blízkom okolí sa nenachádza žiadna dedina a ani žiadne chalúpky kde by boli ľudia ktorý by nás riešili.
Tak sme sa pobalili, nakúpili jedlo a samozrejme aj alkohol. V piatok ráno, sme sa vykašlali na školu a ja spolu s kamarátkou Martinou a kamarátmi Petrom a Filipom vydali na cestu na Filipovom aute.
Keď sme dorazili bol akurát obed a tak sme sa rozhodli že sa najeme ešte pri aute. Keď sme sa najedli tak sme si zobrali stany, rupsáky a vydali sa lesnou cestou. Išli sme asi 3 hodiny po rovnej ceste, rozprávali sa, a pomaly popíjali fernet. Ako sa tak stmievalo, fakt mi ten les prišiel strašidelný. Bol hustý a na niektorých miestach sa nedalo ani prejsť tak sme vkuse išli po ceste. Stromy boli zarastené machom, rástli na nich rôzne stromové huby. Hneď jak sme ich zbadali, rozhodli sme sa že pôjdeme priamo do lesa a nazbierame si nejaké huby na polievku. Ako sme tak vošli do lesa zotmelo sa pod vetvami stromov ešte viac, ledva sme videli na zem a nieto ešte huby hladat. No predsa sme nejaké huby našli, ja sa v hubách nevyznám no Peter vravel že on chodieval s rodičmi na huby a tak ich pozná dobre. Povedal že sú jedlé a tak sme ich zobrali. Vonku už začínala byt riadna tma a tak sme hľadali miesto kde by sme sa utáborili. No nevedeli sme nič nájsť, všade bol strom na strome.
Zrazu sme došli k nejakej rokline ktorá sa tiahla popri lese, dole tiekla rieka. Zliezť dole sa nám určite nechcelo keďže to bolo možno aj 20metrov hlboké, bolo to velmí strmé a kamenisté. Našťastie sme našli chodník ktorý nás priviedol k mostu, most bol starý a vyzeral ako keby sa mal každú chvíľu zrútit. Peter veľmi opatrne skúšal či most s nami nespadne, podarilo sa mu prejsť a tak sme opatrne prešli most jeden po druhom. Ako sme tak išli lesom, zrazu sme zbadali starý drevený dom. Nechcela som tam íst a aj keď som si to nechcela priznať dost som sa bála. Nakoniec ma prehovorili a išli sme ku nemu. Filip vykopol dvere s tím že v dome prespíme. Všade bol prach, bordel a špina. Vôbec nám to ale nevadilo, boli sme radi že máme aspoň nejaké miesto kde môžme prespať. V dome sme našli sekeru a Peter narúbal drevo,urobil oheň a ja s Martinou sme začali varit hubovú polievku zatiaľ čo Filip s Petrom pripravovali miesta kde budeme spat. Vo vnútri bol stôl ktorý sme utreli od prachu a pustili sa do jedenia, Martina povedala že si radšej dá chlieb so šunkou lebo že nenávidí huby.
Ako som sa najedla, nejak sa mi zmenila nálada, a nabila sa energiou. Pomyslela som si že fajná teplá polievka, bolo to čo som potrebovala. Začala som sa obzerať a všímala som si veci čo sú okolo v dome. Bola tu jedna skrinka v ktorej nebolo nič zaujímavé, bolo tam všelijaké náradie a kniha. Zobrala som knihu do ruky, a niečo mi v hlave hovorilo že to nemám otvárat. Bola som opitá, neriešila som to a iba som si pomyslela žeby som nemala pozerať toľko horrorov lebo sa bojím pomaly všetkého. Názov bol v nejakom čudnom písme a tak som otvorila knihu. Celá kniha bola písaná nejakým nezmámim červeným písmom. Prelistovala som knihu a ku koncu som našla písmo ktoré mi bolo známe. Keďže som už mala problémy zo zrakom lebo som bola už opitá tak som musela chvíľu zaostrovať aby som to vedela prečítat.
Začala som:
"Podla príbehu ktorý sa nám zachoval je táto kniha písaná Démonmi. Preklad názvu knihy je 'Kniha Mŕtvych'. Kniha slúžila ako prechod na druhú stranu, svet mŕtvych. Vznikla pred dávnymi časmi, keď ľudia používali rôznu mágiu a vyvolali temné sily ktoré ich zaradom povraždili. A práve krvou ľudí ktorý boli zabití bola táto kniha napísaná. Temné síly boli zahnané a uväznené v tejto knihe, a kniha bola prísne strážená. V roku 2000 kniha zmizla."
V tom som zrazu počula silný rachot, rozbilo sa okno a Petra niečo cez neho unieslo. Kniha mi vypadla z rúk, vystrašene som sa pozrela na Filipa ktorý sa celý klepal a na Martinu ktorá iba stála a ani sa nehýbala. Neviem prečo som to urobila ale vybehla som z domu, bola som velmí vystrašená a nebyť toho alkoholu vo mne, asi by som skolabovala. Vyjdem vonku, a ako prvé som si všimla že tam nieje chodník ktorý k domu viedol.
Zrazu na mňa zaútočil Peter, s ktorého bol "zombie". Pokúsil sa ma kusnút, zhodila som ho na zem a utekala do domu. Ked som vstúpila nebol tam Filip a ani Martina. Zobrala som sekeru, a odsekla Petrovi hlavu. Nechápala som ako som to urobila. Ako keby som to ani nebola ja. Na zemi bolo telo, a hlava sa odkotúľala niekde do tmavého lesa. Začala som šprintovať lesom odkiaľ sme prišli, no keď som dobehla k rokline tak most tam nebol, niekam zmizol. Otočila som sa, v lese niečo bolo. V hlave iba myšlienka že sa odtiaľ musím dostat. Od strachu mi začali tiecť slzy, začala som sa klepať no premohla som sa a vbehla do lesa smerom k domu. Myslela som si že tam budem mat chvíľu pokoj. No s lesa sa ku mne niečo začalo kotúlat. Bola to Petrova hlava. Zrazu ma niečo chytilo za nohu. Otočím sa a bezhlavé Petrové telo sa ma drží. Schmatla som sekeru a odsekla ruku a začala som sekat do tela ako nepríčetná, čo som aj bola. Vybehla som s domu a začala utekať, tento krát
opačným smerom. Vkuse keď som sa otočila videla som všade za mnou približovať sa čierne siluety ľudí ale neboli to ľudia. Vznášalo sa to nad zemou. Už som nevládala, no nemohla som prestat. Zrazu jedna s tích siluet sa objavila predo mnou. Zdvihla som palicu, no keď som sa na to miesto pozrela už tam nebola.
Celý ten čas som počula kričať Filipa, Martinu ale aj Petra čo bolo dost čudné. Počula som ich zo všetkých strán a nevedela som na ktorej strane sú. Ako som tak behala, zbadala som pred sebou chalupu v ktorej sa svietilo svetlo. Vbehla som do chalupy a za stolom sedel Filip zo svojimi rodičmi a sestrou a pokojne večerialy. Vôbec ma ale nevnímaly, ako keby som tam ani nebola. Nechápala som čo tam robia, ved Filip chatu nemá, a už vôbec nie tu. Niečo začalo buchat na dvere, vedela som že už sú tu. Pozrela som sa naspäť na Filipa či toto už bude vnímat no namiesto pokojného večerania tam teraz bol iba Filip, bol obesený na strope a v bruchu mal zapychnutých pár nožíkov. Z domu nebolo cesty preč, tak som zbehla dolu schodami do pivnice. Ked som otvorila dvere, niečo ma stiahlo a ja som padla do bezvedomia. Ked som sa prebrala, ležala som v nejakej chalupe v slame. Chvíľu som sa preberala, nechápala som čo sa stalo. Myslela som že je to iba sen, a že som po opici.
No bola som celá otrhaná, nevidela som svojich priateľov a bola som v úplne v inom dome ako sme sa ubytovali. Hľadám mobil no nenašla som ho. Zrazu do domu vstúpil nejaký muž, bála som sa no nevyzeral žeby mi chcel ublížit. V hlave mi vrtalo čo je zač, nebol oblečený ako človek. Na sebe mal iba sukňu s kože, ako keď sme boli zo školy v múzeu, a tak sa obliekali staroveký ľudia. Dal mi vodu, ktorá bola v drevenej nádobe a ešte pečené mäso,
s chlebom ktorý bol dost nechutný. Keďže som bola veľmi smädná aj hladná tak som niečo zjedla, no vôbec ma to nenasýtilo. Potom ma zobral vonku, kde sa mi začali všetci klánat a nosili mi rôzne dary, napríklad sošky, kožené sukne, ovocie... Mala som strach keďže som netušila kde som sa ocitla, ako keby ma to presunulo o tisícky rokov dozadu. Sadla som si a začala rozmýšlať, môj mozog bol nejak omámený a všetko bolo také čudné. V knihe sa písalo že to slúži ako prechod do sveta mŕtvych nie do minulosti, žeby som v ríši mŕtvych? Nevyzeralo to tak. Nachádzala som sa v malej dedinke. Domčeky boli malé a drevené, len jedna budova bola kamenná a tam býval muž, ktorý mi doniesol jedlo a vodu. Ludia s dediny sa aj jemu klánali. Do dedinky donášali drevo, hlinu a železo s ktorých stavialy ďalšie domčeky. Pred kamenným domom sa ľudia učili bojovať zo sekerami. Mali tam aj stajne kde mali kone. Okolo dediny bolo postavené opevnenie. Nevedela som čo mám robit, ako sa mám dostat domov? Nevedela som sa s nimi ani dohovoriť. Vkuse keď som niečo povedala, klánali sa mi. Večer ma zobrali ku veľkému ohňu, okolo ktorého sedeli asi všetci obyvatelia. Spievali v jazyku ktorému som nerozumela, tancovali, popíjali rôzne nápoje a fajčili dýmky. Chcela som íst preč, lahnút si lebo som bola unavená no nechceli ma pustiť. Nevedela som ako im to mám vysvetliť, a tak som radšej bola ticho a sadla si naspäť. Potom začali bubnovať na bubnoch, ktoré si vyrobili s kože.
Prichádzali ku ohňu tri postavy, nevedela som čo sa bude robit. Potom som si všimla že ten v strede ma zviazané ruky aj nohy. Doviedly ho až pred mňa, a dali mi do ruky nožík. Vkuse bubnovali. Pochopila som, že chcú aby som ho zabila. Nevedela som to urobiť, no začali na mňa tlačiť. Kričali, zhrozene sa na mňa pozerali. Vôbec neviem čo to do mňa vbehlo, zobrala som nožík a vpichla som mu to priamo do srdca. Spadol k zemi mŕtvy a ja som začala plakať. Chcela som aby to už skončilo, chcela som byt doma s rodinou. Prisahala som si že už nikdy žiadnu takú akciu s priateľmi nebudem robit, jedine čo som chcela bolo dostat sa zdravá a živá domov. Ked padol mŕtvy na zem, prestali bubnovať, zobrali mŕtvolu a hodili ju do ohňa a bavili sa ďalej. Už ma pustili spat, no unavená som už nebola
to čo som urobila ma prebralo. Od hrôzy som sa rozhodla s dediny utiecť. Pri východe stáli vojaci na stráži, no bolo dost miesta kadiaľ sa dalo prejsť bez toho aby ma videli. Pohľad ktorý sa mi naskytol pred opevnením mesta ma vystrašil tak že som omylom skríkla. Bola tam napichnutá kopia do zeme, a na nej napichnutá Martinina hlava. Začala som utekať lesom keďže stráže si ma už všimli. Ako som tak utekala, počula som že stráže za sebou strácam. Ked som ich už nepočula, tak som si ľahla na zem a zaspala, alebo odpadla?? To neviem povedať.
Ráno ma prebudilo ostré slnko, našla som rieku s ktorej som sa napila, pri rieke rástli stromy s ovocím ktoré sa podobalo jablku. Rozhodla som sa to zjesť, ajtak som už nemala čo stratiť. Ako som tak sedela pri strome a jedla ovocie, vybehol s poza stromu nejaký človek a chytil ma. Smrdel ako zhnité mäso, zakryl mi oči a niekde ma ťahal. Ked mi odkryl oči bola som v tme. Bol tam chládok, stála som na kameni. Všade okolo mna bola tma.
Ten kto ma tam odtiahol tam ale už nebol. Bola som asi v jaskyni keďže kvapkala na mňa voda zo stropu a všade boli kamene. Hľadala som východ ale márne. Našla som na zemi ostrý kameň a zobrala ho zo sebou keby sa náhodou neznámy objavil. Bola mi hrozná zima, mala som na sebe iba krátke tričko a to tiež som mala mokré a
tepláky ktoré sa už nedali nazvať tepláky keďže boli celé otrhané. Zrazu som počula že sa neznámy sa zase blíži.
Nevidela som kde je, iba zrazu ma niečo udrelo. Zobrala som kameň a snažila som sa ho trafiť, no nevedela som kde je. Začala som utekat, aj ked neviem kde. Nič som nevidela.
Počula som ako niekto za mnou beží a niečo kričí, zrazu som sa potkla no na zem som nedopadla.
Z ničoho nič som ležala v niečom mäkkom, no bolo mi dost zle. Otvorila som oči no nič som nevidela. Svetlo bolo veľmi silné a ma oslepilo.
Počula som nejaké hlasy, no nerozumela som ani slovo. Pomaly si zrak zvykal a ja som zbadala
ľudí oblečených v bielom. Boli to doktori, pychali nejakú injekciu a ja som odpadla.
Ked som sa prebudila, bolo mi dobre. Otvorila som oči a pred sebou videla ocka a mamku. Ešte chvíľu som bola mimo, potom som sa ale spamätala.
Bola som veľmi vystrašená a začala som hovoriť čo sa stalo. Rodičia mi povedali že "áno, ale teraz oddychuj". Neskôr som sa dozvedela, že huby ktoré sme pojedli, boli jedovaté a silno halucinogénne. Zachránila ma Martina ktorá huby nejedla a zavolala pomoc. Už bolo ale neskoro, Peter na otravu krvi zomrel a Filip je
na psychiatrií keďže sa zbláznil. Ked som sa to dopočula, rozplakala som sa. Od toho dna si na svoj život dávam pozor, a mali by ste aj Vy lebo môžte ho ľahko stratiť.
PS: Niesom dobrá spisovateľka, ale tak skúsila som. Dúfam že sa bude páčit, ak nie nevadí