DeletedUser16938
Hosť
Bola noc 22 apríla , ten deň si pamätám ako by to bolo včera pretože niečo také hrozné a ohavné sa stáva raz za život.
Sedím si len tak v krčme s poddanými ,jedlo sa ,pilo sa a veselá nálada bola v celej dedina však viete ako to je po vyhratej bitke kopijníci na chvíľu odložili svoje kópie a chytili do rúk husle a musím povedať ,že im to išlo skvele. Každý sa zabával no v tom ako som si išiel schladiť svoje ústa tým najlepším ,a jediným, pivom v dedine začul som žalostný nárek z domu hneď vedľa kasární. Myslí ,že som bolo jediný ktorý to počul pretože ostatný sa stále bavili a hra kopíjníkov prevyšovala každý iný tón či hlas. Nuž teda postavil som sa ,že sa idem pozrieť čo sa tam deje. Ako som sa približoval v hlave mi stále behali myšlienky čo to asi tak bolo keď zrazu ZNOVA. už to nebol len taký nejaký úbohý nárek už to bolo niečo hrôzostrašné. Nemal som pri sebe meč , trošku som začal pochybovať či vôbec idem alebo nie no túto pochybnosť hneď zabil fakt ,že som Paladin a ,že ja som ten ktorý má svoj ľud chrániť. Keď som prišiel bližšie k domu videl som niečo červené na dverách , myslel som si že to je krv a bohužiaľ som mal pravdu. Ešte pred vstupom som pre istotu tichým no výrazným hlasom zvolal do domu : "je tu niekto?" no nik sa neozýval. V momente keď som chytil kľučku prešli vo mne presne tie najhoršie myšlienky. Otvoril som dvere , chvíľu som stál ako zamrznutý s jednou nohou na prahu a s druhou vonka. Dnu bola tma. Zapálil som sviečky ktoré boli na stole. V izbe nebol nikto a nič iba malé kvapôčky krvi za sebou ako koľajnice vedúce dakde do zadu v dome. Nasledoval som ich keď sa zrazu zatvorili dvere , obzrel som sa ale nikoho som tam nevidel. Vzniknutý prievan zo zatvorených dverí sfúkol sviečky a ja som sa ocitol v tme , v tej najhlbšej tme akú si človek dokáže predstaviť. Ja najsilnejší a najodvážnejší z najodvážnejších som sa zrazu cítil absolútne bezmocný . Rozožieral som sám seba z vnútra ako som tam stál sám v tmavej miestnosti v ktorej bola na zemi krv. Nevedel som čo mám robiť. Nejako som odsunul psychiku bokom a išiel som ďalej a zrazu som narazil. Boli to mohutné drevené ,asi bukové, dvere . načiahol som sa dole po kľučku a otvoril som. To čo som videl bolo také zlé . strašidelné a hrozné ,že 100krát radšej by som sa znova ocitol v strede tej tmavej miestnosti plnej krvi. Bol tam jeden muž jedna žena a dve deti. Tie deti som poznal boli to detiská z našej dediny , no toho muža a tú ženu nie no to čo im robili bolo ohavné. pravde podobne to boli barbari zo susednej dediny ktorý hladovali. Vkradli sa do našej dediny a to tohto bohužiaľ práve do tohto domu kde spali deti jedného z našich najlepších vojakov ktorý práve oslavoval v dedinskej krčme chuť víťazstva . No ale aby som sa dostal k tomu čo bolo na tom tak ohavné a hrozné. TÍ BARBARI V DOME NENAŠLI ŽIADNE JEDLO A PRETO ZOBRALI DETI A TERAZ SI PROSÍM SADNITE ABY STE NEOMDLELI KEĎ SA DOZVIETE ČO IM ROBILI. Z KUCHYNE ZOBRALI NEJAKÝ VEĽKÝ NOŽ ,asi lovecký, A ODREZÁVALI IM MASO A JEDLI HO. Chúďatá deťom už nebolo pomoci , no aj keď som mal len holé ruky a svoje brnenie tých dvoch som okamžite zabil.Aj tak na ten hrozný pohľad nikdy nezabudnem.
Sedím si len tak v krčme s poddanými ,jedlo sa ,pilo sa a veselá nálada bola v celej dedina však viete ako to je po vyhratej bitke kopijníci na chvíľu odložili svoje kópie a chytili do rúk husle a musím povedať ,že im to išlo skvele. Každý sa zabával no v tom ako som si išiel schladiť svoje ústa tým najlepším ,a jediným, pivom v dedine začul som žalostný nárek z domu hneď vedľa kasární. Myslí ,že som bolo jediný ktorý to počul pretože ostatný sa stále bavili a hra kopíjníkov prevyšovala každý iný tón či hlas. Nuž teda postavil som sa ,že sa idem pozrieť čo sa tam deje. Ako som sa približoval v hlave mi stále behali myšlienky čo to asi tak bolo keď zrazu ZNOVA. už to nebol len taký nejaký úbohý nárek už to bolo niečo hrôzostrašné. Nemal som pri sebe meč , trošku som začal pochybovať či vôbec idem alebo nie no túto pochybnosť hneď zabil fakt ,že som Paladin a ,že ja som ten ktorý má svoj ľud chrániť. Keď som prišiel bližšie k domu videl som niečo červené na dverách , myslel som si že to je krv a bohužiaľ som mal pravdu. Ešte pred vstupom som pre istotu tichým no výrazným hlasom zvolal do domu : "je tu niekto?" no nik sa neozýval. V momente keď som chytil kľučku prešli vo mne presne tie najhoršie myšlienky. Otvoril som dvere , chvíľu som stál ako zamrznutý s jednou nohou na prahu a s druhou vonka. Dnu bola tma. Zapálil som sviečky ktoré boli na stole. V izbe nebol nikto a nič iba malé kvapôčky krvi za sebou ako koľajnice vedúce dakde do zadu v dome. Nasledoval som ich keď sa zrazu zatvorili dvere , obzrel som sa ale nikoho som tam nevidel. Vzniknutý prievan zo zatvorených dverí sfúkol sviečky a ja som sa ocitol v tme , v tej najhlbšej tme akú si človek dokáže predstaviť. Ja najsilnejší a najodvážnejší z najodvážnejších som sa zrazu cítil absolútne bezmocný . Rozožieral som sám seba z vnútra ako som tam stál sám v tmavej miestnosti v ktorej bola na zemi krv. Nevedel som čo mám robiť. Nejako som odsunul psychiku bokom a išiel som ďalej a zrazu som narazil. Boli to mohutné drevené ,asi bukové, dvere . načiahol som sa dole po kľučku a otvoril som. To čo som videl bolo také zlé . strašidelné a hrozné ,že 100krát radšej by som sa znova ocitol v strede tej tmavej miestnosti plnej krvi. Bol tam jeden muž jedna žena a dve deti. Tie deti som poznal boli to detiská z našej dediny , no toho muža a tú ženu nie no to čo im robili bolo ohavné. pravde podobne to boli barbari zo susednej dediny ktorý hladovali. Vkradli sa do našej dediny a to tohto bohužiaľ práve do tohto domu kde spali deti jedného z našich najlepších vojakov ktorý práve oslavoval v dedinskej krčme chuť víťazstva . No ale aby som sa dostal k tomu čo bolo na tom tak ohavné a hrozné. TÍ BARBARI V DOME NENAŠLI ŽIADNE JEDLO A PRETO ZOBRALI DETI A TERAZ SI PROSÍM SADNITE ABY STE NEOMDLELI KEĎ SA DOZVIETE ČO IM ROBILI. Z KUCHYNE ZOBRALI NEJAKÝ VEĽKÝ NOŽ ,asi lovecký, A ODREZÁVALI IM MASO A JEDLI HO. Chúďatá deťom už nebolo pomoci , no aj keď som mal len holé ruky a svoje brnenie tých dvoch som okamžite zabil.Aj tak na ten hrozný pohľad nikdy nezabudnem.