DeletedUser15720
Hosť
Bol chladný, sychravý večer. Celé dni neprestajne pršalo a cesty boli rozmáčané. Baranidlá a ťažšie obliehacie stroje zapadali do bahna a tak vojaci už tretím dňom táborili na jednej lesnej čistinke uprostred temných, germánskych lesov.
"Choď obzrieť okolie, Alarich, či by sa zajtra dalo vyraziť, prestáva pršať," vyhlásil šľachtic Teodorich, veliteľ vojska. Alarich sa vydal na obhliadku. Po tom, ako vyšiel z tábora, ktorý osvetlovalo aspoň matné svetlo z vatry uprostred, ocitol sa na lesnej rozbahnenej ceste, kde by si bez pochodne nedovidel ani na špičku nosa. Bola tam tma ako v rohu, pretože oblačnosť ešte stále prekrývala celú oblohu. Ani mesiac ani hviezdy pocestnému nepomohli. Namiesto ich jasu začali Alaricha, ako kráčal ďalej a ďalej, obklopovať zlé myšlienky. Spomínal si na strašidelné príbehy, ktorými ho strašili ešte v detstve. Začal rozmýšľať o ľuďoch, o ktorých sa rozprávalo, že chodia za tmy po temných lesoch, chytajú pocestných a vysávajú z nich krv. Niečo zašuchorilo v neďalekom kríčí. Alarichovi až zovrelo srdce. Zrýchlil sa mu dych. Predĺžil a zrýchlil krok, div sa nedal do behu. Z diaľky sa ozvalo vlčie zavytie. To už sa vojakovi začali v mysli rojiť nové a nové strašidelné predstavy. Takto sa dostal až k močiaru, ktorý tu vznikol po nedávnych prívalových dažďoch. Spomenul si vtedy na svetlonosov, o ktorých mu rozprávali kedysi starí rodičia. Strašia vraj pri močiaroch, svietia a neradno sa za nimi obzerať, treba čo najrýchlejšie bežať preč. Ako tak ustrašene stál pred močiarom, zrazu sa mu zazdalo, že ozaj vidí nejaké svetlo. Pomedzi stromy sa ozaj dostávalo k močiaru slabé svetlo, ktoré mierne narušovalo inak nepreniknteľnú tmu. Alarichovi nebolo viac treba. Zobral nohy na plecia a utekal späť do tábora. Pochodeň mu vypadla z ruky, ale nedbal na to, bežal ďalej. Onedlho na to sa bez akéhokoľvek svetla potkol o kameň. Škaredo spadol hlavou dole. Upadol do bezvedomia.
Našli ho ráno v kalúžke krvi, čo mu vytekala z rozbitej hlavy. Našťastie sa im ho onedlho podarilo prebrať a ranu ošetriť. Keď sa Alarich neskôr vrátil na to isté miesto pred močiarom, uvädomil si, že to, čo ho v tú nešťastnú noc tak vystrašilo nebol žiadny svetlonos. Bolo to len obyčajné svetlo z tábora, ktoré v tej tme prenikalo pomedzi vegetáciu.
"Choď obzrieť okolie, Alarich, či by sa zajtra dalo vyraziť, prestáva pršať," vyhlásil šľachtic Teodorich, veliteľ vojska. Alarich sa vydal na obhliadku. Po tom, ako vyšiel z tábora, ktorý osvetlovalo aspoň matné svetlo z vatry uprostred, ocitol sa na lesnej rozbahnenej ceste, kde by si bez pochodne nedovidel ani na špičku nosa. Bola tam tma ako v rohu, pretože oblačnosť ešte stále prekrývala celú oblohu. Ani mesiac ani hviezdy pocestnému nepomohli. Namiesto ich jasu začali Alaricha, ako kráčal ďalej a ďalej, obklopovať zlé myšlienky. Spomínal si na strašidelné príbehy, ktorými ho strašili ešte v detstve. Začal rozmýšľať o ľuďoch, o ktorých sa rozprávalo, že chodia za tmy po temných lesoch, chytajú pocestných a vysávajú z nich krv. Niečo zašuchorilo v neďalekom kríčí. Alarichovi až zovrelo srdce. Zrýchlil sa mu dych. Predĺžil a zrýchlil krok, div sa nedal do behu. Z diaľky sa ozvalo vlčie zavytie. To už sa vojakovi začali v mysli rojiť nové a nové strašidelné predstavy. Takto sa dostal až k močiaru, ktorý tu vznikol po nedávnych prívalových dažďoch. Spomenul si vtedy na svetlonosov, o ktorých mu rozprávali kedysi starí rodičia. Strašia vraj pri močiaroch, svietia a neradno sa za nimi obzerať, treba čo najrýchlejšie bežať preč. Ako tak ustrašene stál pred močiarom, zrazu sa mu zazdalo, že ozaj vidí nejaké svetlo. Pomedzi stromy sa ozaj dostávalo k močiaru slabé svetlo, ktoré mierne narušovalo inak nepreniknteľnú tmu. Alarichovi nebolo viac treba. Zobral nohy na plecia a utekal späť do tábora. Pochodeň mu vypadla z ruky, ale nedbal na to, bežal ďalej. Onedlho na to sa bez akéhokoľvek svetla potkol o kameň. Škaredo spadol hlavou dole. Upadol do bezvedomia.
Našli ho ráno v kalúžke krvi, čo mu vytekala z rozbitej hlavy. Našťastie sa im ho onedlho podarilo prebrať a ranu ošetriť. Keď sa Alarich neskôr vrátil na to isté miesto pred močiarom, uvädomil si, že to, čo ho v tú nešťastnú noc tak vystrašilo nebol žiadny svetlonos. Bolo to len obyčajné svetlo z tábora, ktoré v tej tme prenikalo pomedzi vegetáciu.
