DeletedUser
Hosť
Denník draka
Nudil som sa, a hľadal som trochu zábavy behom môjho niekoľkostoročného života.
Tak ma v jeden deň napadlo: Čo tak nájsť nových priateľov v tom krásnom veľkom kráľovstve.
O chvíľu som v tom mal jasno – navštívim kráľovskú rodinu.
Chcel som byť slušný. Vyletel som ku nebu, a sadol si na hradný múr. Strážcom sa to asi nepáčilo, keď po mne hádzali oštepy... To ma nahnevalo. Tak som zareval, že sa až okná otriasali, a vyfúkol toľko ohňa, až sa špekačky opekali. Strážcovia skameneli hrôzou, a utekali kade ľahšie (či neľahšie). Prebúral som múr a dostal sa do hradnej sály, kde práve obedovala nič netušiaca (vlastne už niečo tušiaca) kráľovská rodina.
„Drahý kráľ DivokoKmeňový 27Svetový. Som drak, a nahnevali ste ma. Za to si beriem vašu princeznú ako rukojemníčku, až kým nenaberiete trochu rozumu.“
„Prečo? Čo sme ti urobili?“ Spýtal sa kráľ.
„Stále na mňa útočíte, vyháňate ma z jaskýň, a ani na spánok mi nedáte čas.“ Odpovedal som burácajúcim hlasom.
„S krvilačnými beštiami nevyjednávame.“a mladý kráľov syn vytasil meč, vyskočil na stôl, a chcel mi zabodnúť nablyšťaný meč do môjho srdca. Avšak jeho meč sa od mojej tvrdej kože odrazil ako zápalka, a padol na zem.
„Ja že som ti krvilačná beštia?“ A chcel som princa zožrať. V tom sa ozval druhý, mladší princ – ešte chlapec.
„Nie, prosím nie. Nechaj môjho brata. Prosím nechaj moju rodinu. Ja s tebou pôjdem.“
Chvíľu som sa nad jeho návrhom zamyslel, ale napadlo ma: Chcem trochu zábavy. Beriem princeznú – tú budú určite zachraňovať silní a statní rytieri. Ale ak zoberiem princa, kto ho bude zachraňovať? Rytierka na koni v dlhých šatách? Preletel som už množstvo svetov, a takéto čudo som ešte nevidel.... ale na druhej strane, aj motyka občas vystrelí....
„Princezná, ak so mnou pôjdeš, neublížim tvojej rodine.“
Princezná trochu váhala, ale nakoniec si sadla na môj krk, a odleteli sme.
Rozhodol som sa nadviazať konverzáciu:
„Čau, som Drak.“
„Drak aký?“
„No predsa Drak Jednohlavý.“
„A chceš ma zjesť?“
„Čo ja viem... hrubé oblečenie princezien mi spôsobuje tráviace ťažkosti...“
Prešli sme aj na iné témy:
„Princezná Katarínka, a po čom vlastne túžiš?“
„Zamilovať sa do švárneho a udatného bojovníka, ktorý by za mňa aj život položil. Veď poznáš rozprávky...“
„Nie, ja ich nečítam, lebo sa v nich odsekávajú drakom hlavy. Ale občas mi ich moja mama rozprávala – Ako Horory!“
„Už som unavená.“ Povedala mi princezná. Tak som zaletel ku blízkej jaskyni. „Tu sa môžeme utáboriť – navrhol som.“
Veľký drak upúta veľa pozornosti. A tak sa onedlho objavil prvý špeh zo susednej dediny. Vyzeral ako horár – celý zelený, a skrýval vo vysokej tráve. Potom sa pomaly odplazil ku koňovi a ušiel. Kôň bol nápadnejší ako on sám....
O chvíľu prišla veľká armáda s úmyslom oslobodiť princeznú. Ale princezná mi povedala: „Ja nechcem veľa osloboditeľov – nechcem mať vzťah s mnohými. Ja chcem iba jedného – môjho vyvoleného.“ Tak mi princezná vysadla na krídla, a vzlietli sme nad armádu.
„Drahí hrdinovia. Budem bojovať len s jedným hrdinom každého druhu. Ak sa nepodvolíte, a budete na mňa útočiť viacerí, princeznú zjem“ (našťastie nevedeli o mojich tráviacich ťažkostiach z princezien).
Reakcia nenechala na seba dlho čakať.
Prvý prišiel šermiar. Tak sa triasol, že jeho brnenie štrngotalo ako rolničky. Zareval som: „You should not pass – you are making too much noise.“ Šermiar zbledol, meč mu vypadol z ruky, a utekal.
Druhý prišiel sekerník. Pokúsil sa zaseknúť sekeru do mojej nohy. Uhol som sa a riadne zamával krídlami, až sekerníka odvialo. Ozval som sa: „Počúvaj, proti mne nemáš šancu, ale pár metrov vedľa je živý strom a stráži nejakého čudáka. Skús to tam.“ Sekerník iba ticho povedal: „Ďakujem“, a opatrne ustupoval preč.
Tretí prišiel lukostrelec. Natiahol svoj nebezpečne veľký luk s nebezpečne ostrým šípom a....
.... nevystrelil. Asi bug v hre.
Štvrtý prišiel kopijník. S revom sa vyrútil proti mne, a zapichol svoju kopiju do môjho krídla. „Auu, to bolí!!!“, a s hnevom som na neho vydýchol ten najhorúcejší oheň. Ostala z neho kostra a hŕba popola. Bol mŕtvy. Chvíľu ležal na zemi, ale o minútu sa jeho kostra pomaly postavila, oprášila, a odišla. Čudné... nevedel som, že viem oživovať... ale už viem, prečo žiadny hrdina pri boji s príšerou nikdy nezahynie. Some Magic
.
Čo sme sa dopočuli, paladin ani nevyrazil. Princezná si myslí, že asi sa mu nechcelo s ňou do sobáša. Ja si o ňom pre istotu nemyslím nič.
Nakoniec prišiel rytier na koni, celý odetý v ťažkom čiernom brnení a začal:
„Počuj. Viem, že ťa neporazím, ale chcem sa s tebou dohodnúť. Ty si drak, ja som udatný rytier.“
„To sedí.“ odpovedal som.
„A mám návrh. Ja oslobodím princeznú, a tebe dám tip, kde nájsť svoje šťastie.“
Princezná mi niečo zašepkala.
Zareval som: „Daj si dole masku. A aj brnenie. A nepýtaj sa prečo“
Rytier to urobil. Princezná mi ukázala gesto: OK (naše dohodnuté znamenie – niečo v tom zmysle: tvár ma peknú, svaly tiež, páči sa mi.)
Princezná prišla k rytierovi, odkryla si závoj, a jemne pohladila rytierovu tvár.
„Hej, počkajte. A čo druhá časť dohody? Kde nájdem svoje šťastie?“
Rytier vytiahol starú mapu a povedal: „Stačí ísť presne o 12452 polí dole a 8783 vľavo.“
„A čo som ja kalkulačka?“, nahneval som sa. „Nemáš GPS?“
Rytier odpovedal: „Takéto výdobytky modernej techniky tu nemáme. Ale na druhej strane ako zázrakom vieme, v ktorej sekunde dorazí útok
“
„A kam to vlastne mám ísť?“
„Ďaleko, ďaleko, do bájnych zemí sveta Casual. Šíria sa fámy, že tam nikto nezomiera...“
Prerušil som ho: „A niečo, čo by mi pomohlo to miesto nájsť?“
Rytier sa pošmátral po vreckách, a podal mi dlhý predmet: „Je to paladinov ďalekohľad. Paladin ho odkopol vysokým oblúkom do koša hneď po tom, čo ako druhý predmet našiel ohne. Pomôže ti nájsť hľadané miesto. A vidí všade,“ potmehúdsky sa usmial, „ Aj pod dračie šupiny.“
Potom som sa potmehúdsky usmial ja.
„A čo ma čaká na tom mieste?“ Spýtal som sa.
ešte viac sa potmehúdsky usmial: „Jedna ohnivuchtivá dračica“
Nenechal som sa dlho prehovárať. Rozlúčil som sa s princeznou Katarínkou, a rytierom s menom Ťažká Jazda, a odletel na juh. A cestou premýšľal: síce sú draci inteligentní, ale toto neviem pochopiť: prečo musia byť dediny postavené presne vedľa seba po štvorcoch.... a druhá nepochopiteľná vec: morálka – ako môžu vojaci z tej istej dediny bojovat raz ako draci a inokedy ako slabé princezničky?...).
A po dosiahnutí dvanástisícštyristopäťdesiatdruhého poľa (a ukončení ťažkého premýšľania nad geometriou a morálkou)som sa otočil na západ (a začal opäť premýšľať nad štvorcami a morálkou...)
Pri preletení poľa osemtisícsedemstoniečo som si pripravil ďalekohľad. A bola tam: Dračica ako z mojich sladkých ohnivých snov....
POKRAČOVANIE NA BUDÚCE (ale jedine ak budete chcieť
)
Nudil som sa, a hľadal som trochu zábavy behom môjho niekoľkostoročného života.
Tak ma v jeden deň napadlo: Čo tak nájsť nových priateľov v tom krásnom veľkom kráľovstve.
O chvíľu som v tom mal jasno – navštívim kráľovskú rodinu.
Chcel som byť slušný. Vyletel som ku nebu, a sadol si na hradný múr. Strážcom sa to asi nepáčilo, keď po mne hádzali oštepy... To ma nahnevalo. Tak som zareval, že sa až okná otriasali, a vyfúkol toľko ohňa, až sa špekačky opekali. Strážcovia skameneli hrôzou, a utekali kade ľahšie (či neľahšie). Prebúral som múr a dostal sa do hradnej sály, kde práve obedovala nič netušiaca (vlastne už niečo tušiaca) kráľovská rodina.
„Drahý kráľ DivokoKmeňový 27Svetový. Som drak, a nahnevali ste ma. Za to si beriem vašu princeznú ako rukojemníčku, až kým nenaberiete trochu rozumu.“
„Prečo? Čo sme ti urobili?“ Spýtal sa kráľ.
„Stále na mňa útočíte, vyháňate ma z jaskýň, a ani na spánok mi nedáte čas.“ Odpovedal som burácajúcim hlasom.
„S krvilačnými beštiami nevyjednávame.“a mladý kráľov syn vytasil meč, vyskočil na stôl, a chcel mi zabodnúť nablyšťaný meč do môjho srdca. Avšak jeho meč sa od mojej tvrdej kože odrazil ako zápalka, a padol na zem.
„Ja že som ti krvilačná beštia?“ A chcel som princa zožrať. V tom sa ozval druhý, mladší princ – ešte chlapec.
„Nie, prosím nie. Nechaj môjho brata. Prosím nechaj moju rodinu. Ja s tebou pôjdem.“
Chvíľu som sa nad jeho návrhom zamyslel, ale napadlo ma: Chcem trochu zábavy. Beriem princeznú – tú budú určite zachraňovať silní a statní rytieri. Ale ak zoberiem princa, kto ho bude zachraňovať? Rytierka na koni v dlhých šatách? Preletel som už množstvo svetov, a takéto čudo som ešte nevidel.... ale na druhej strane, aj motyka občas vystrelí....
„Princezná, ak so mnou pôjdeš, neublížim tvojej rodine.“
Princezná trochu váhala, ale nakoniec si sadla na môj krk, a odleteli sme.
Rozhodol som sa nadviazať konverzáciu:
„Čau, som Drak.“
„Drak aký?“
„No predsa Drak Jednohlavý.“
„A chceš ma zjesť?“
„Čo ja viem... hrubé oblečenie princezien mi spôsobuje tráviace ťažkosti...“
Prešli sme aj na iné témy:
„Princezná Katarínka, a po čom vlastne túžiš?“
„Zamilovať sa do švárneho a udatného bojovníka, ktorý by za mňa aj život položil. Veď poznáš rozprávky...“
„Nie, ja ich nečítam, lebo sa v nich odsekávajú drakom hlavy. Ale občas mi ich moja mama rozprávala – Ako Horory!“
„Už som unavená.“ Povedala mi princezná. Tak som zaletel ku blízkej jaskyni. „Tu sa môžeme utáboriť – navrhol som.“
Veľký drak upúta veľa pozornosti. A tak sa onedlho objavil prvý špeh zo susednej dediny. Vyzeral ako horár – celý zelený, a skrýval vo vysokej tráve. Potom sa pomaly odplazil ku koňovi a ušiel. Kôň bol nápadnejší ako on sám....
O chvíľu prišla veľká armáda s úmyslom oslobodiť princeznú. Ale princezná mi povedala: „Ja nechcem veľa osloboditeľov – nechcem mať vzťah s mnohými. Ja chcem iba jedného – môjho vyvoleného.“ Tak mi princezná vysadla na krídla, a vzlietli sme nad armádu.
„Drahí hrdinovia. Budem bojovať len s jedným hrdinom každého druhu. Ak sa nepodvolíte, a budete na mňa útočiť viacerí, princeznú zjem“ (našťastie nevedeli o mojich tráviacich ťažkostiach z princezien).
Reakcia nenechala na seba dlho čakať.
Prvý prišiel šermiar. Tak sa triasol, že jeho brnenie štrngotalo ako rolničky. Zareval som: „You should not pass – you are making too much noise.“ Šermiar zbledol, meč mu vypadol z ruky, a utekal.
Druhý prišiel sekerník. Pokúsil sa zaseknúť sekeru do mojej nohy. Uhol som sa a riadne zamával krídlami, až sekerníka odvialo. Ozval som sa: „Počúvaj, proti mne nemáš šancu, ale pár metrov vedľa je živý strom a stráži nejakého čudáka. Skús to tam.“ Sekerník iba ticho povedal: „Ďakujem“, a opatrne ustupoval preč.
Tretí prišiel lukostrelec. Natiahol svoj nebezpečne veľký luk s nebezpečne ostrým šípom a....
.... nevystrelil. Asi bug v hre.
Štvrtý prišiel kopijník. S revom sa vyrútil proti mne, a zapichol svoju kopiju do môjho krídla. „Auu, to bolí!!!“, a s hnevom som na neho vydýchol ten najhorúcejší oheň. Ostala z neho kostra a hŕba popola. Bol mŕtvy. Chvíľu ležal na zemi, ale o minútu sa jeho kostra pomaly postavila, oprášila, a odišla. Čudné... nevedel som, že viem oživovať... ale už viem, prečo žiadny hrdina pri boji s príšerou nikdy nezahynie. Some Magic
.Čo sme sa dopočuli, paladin ani nevyrazil. Princezná si myslí, že asi sa mu nechcelo s ňou do sobáša. Ja si o ňom pre istotu nemyslím nič.
Nakoniec prišiel rytier na koni, celý odetý v ťažkom čiernom brnení a začal:
„Počuj. Viem, že ťa neporazím, ale chcem sa s tebou dohodnúť. Ty si drak, ja som udatný rytier.“
„To sedí.“ odpovedal som.
„A mám návrh. Ja oslobodím princeznú, a tebe dám tip, kde nájsť svoje šťastie.“
Princezná mi niečo zašepkala.
Zareval som: „Daj si dole masku. A aj brnenie. A nepýtaj sa prečo“
Rytier to urobil. Princezná mi ukázala gesto: OK (naše dohodnuté znamenie – niečo v tom zmysle: tvár ma peknú, svaly tiež, páči sa mi.)
Princezná prišla k rytierovi, odkryla si závoj, a jemne pohladila rytierovu tvár.
„Hej, počkajte. A čo druhá časť dohody? Kde nájdem svoje šťastie?“
Rytier vytiahol starú mapu a povedal: „Stačí ísť presne o 12452 polí dole a 8783 vľavo.“
„A čo som ja kalkulačka?“, nahneval som sa. „Nemáš GPS?“
Rytier odpovedal: „Takéto výdobytky modernej techniky tu nemáme. Ale na druhej strane ako zázrakom vieme, v ktorej sekunde dorazí útok
“„A kam to vlastne mám ísť?“
„Ďaleko, ďaleko, do bájnych zemí sveta Casual. Šíria sa fámy, že tam nikto nezomiera...“
Prerušil som ho: „A niečo, čo by mi pomohlo to miesto nájsť?“
Rytier sa pošmátral po vreckách, a podal mi dlhý predmet: „Je to paladinov ďalekohľad. Paladin ho odkopol vysokým oblúkom do koša hneď po tom, čo ako druhý predmet našiel ohne. Pomôže ti nájsť hľadané miesto. A vidí všade,“ potmehúdsky sa usmial, „ Aj pod dračie šupiny.“
Potom som sa potmehúdsky usmial ja.
„A čo ma čaká na tom mieste?“ Spýtal som sa.
ešte viac sa potmehúdsky usmial: „Jedna ohnivuchtivá dračica
“Nenechal som sa dlho prehovárať. Rozlúčil som sa s princeznou Katarínkou, a rytierom s menom Ťažká Jazda, a odletel na juh. A cestou premýšľal: síce sú draci inteligentní, ale toto neviem pochopiť: prečo musia byť dediny postavené presne vedľa seba po štvorcoch.... a druhá nepochopiteľná vec: morálka – ako môžu vojaci z tej istej dediny bojovat raz ako draci a inokedy ako slabé princezničky?...).
A po dosiahnutí dvanástisícštyristopäťdesiatdruhého poľa (a ukončení ťažkého premýšľania nad geometriou a morálkou)som sa otočil na západ (a začal opäť premýšľať nad štvorcami a morálkou...)
Pri preletení poľa osemtisícsedemstoniečo som si pripravil ďalekohľad. A bola tam: Dračica ako z mojich sladkých ohnivých snov....
POKRAČOVANIE NA BUDÚCE (ale jedine ak budete chcieť
)Prílohy
Naposledy upravené moderátorom: