DeletedUser9870
Hosť
Bolo veľmi sychravé ráno, keď sa Paladín George vydal na cestu so svojím malým sprievodom päťdesiat bojovníkov ťažkej jazdy, aby navštíviť svojho priateľa Romula, ktorý ho pozval na svoje narodeniny.
Cesta bola pokojná, lebo prechádzali územím svojich spojencov Cralosa u ktorého sa zastavili pre zásoby a pokračovali ďalej, aby stihli prísť do rána k vládkyni hôr Bene. Keď prichádzali k hradbám na ktorých viali vlajky, trúbky sa rozozvučali na veľké privítanie svojho spojenca Georga s ktorým bojovala v nejednej bitke.
Bene sa nemohla zúčastniť Romulovej oslavy, lebo mala poranené koleno, no dala pripraviť dar, ktorý mal George od nej priniesť Romulovi.
Ten dar bol nádherný meč, vyrobený zo zvláštneho kovu, ktorý dokázal lámať meče, pri náraze - meč o meč. George vedel že sa nemôže dlhšie zdržať, lebo chcel do večera prejsť nepriateľským Sarazkovým územím, kde sa v noci diali neuveriteľné záhadné veci. Nikdy sa ničoho nebál, ale pokiaľ sa dalo, vždy sa tej trase vyhol. A tak celá družina nasadla na kone a vydali sa na cestu územím ktorému sa každý radšej vyhol. No aby stihli oslavu museli tade prejsť.
Ako sa pomaly približovali k územiu Sarazkov, začal poletovať sneh a fučať nepríjemný ostrý vietor. Družina poháňala kone, stále rýchlejšie a rýchlejšie, aby prešli záhadným nepriateľským územím ešte za bieleho dňa. No hneď na začiatku Sarazkových hraníc už bol taký silný vietor, že sneh vadil nie len jazdcom, ale aj samotným koňom. Neostávalo nič iné, len prečkať nepríjemné počasie v neďalekej jaskyni, do ktorej sa nikomu moc nechcelo. Jeden z bojovníkov založil v jaskyni oheň a ostatní sa rozložili okolo, kde bolo miesto a snažili sa vyčkať kým prejde snežná búrka.
No búrka neprestávala a noc sa začala blížiť, preto každý si držal svoj meč pri seba, ako najvzácnejší poklad. Nastala tma a steny jaskyne zdobili len tiene bojovníkov, čo stáli okolo ohňa a mrzuto debatovali, kedy už búrka prejde.
Odrazu niekto zakričal – TICHO. Všetci stíchli a počúvali čo to za divné zvuky prichádzajú z vnútra jaskyne. Vtedy George tichým šepotom povedal, všetci do ruky meče a štíty. Vedel že každý kto v noci prechádzal Sarazkovým územím, sa už nikdy nevrátil späť a tak si myslel že jaskyňa bude bezpečnejšia v noci, ako cesta na ktorej bolo vidieť ledva na dva metre.
Zvuky sa začali približovať viac a viac, až pripomínali škrabanie a zvláštne kvílenie.
Tlkot srdca bol taký silný, že sa mu zdalo že niekto bubnuje.
Odrazu spomedzi skál začali skákať pred štíty príšery zvané GoTšiky, ktoré sa živili pozostatkami mŕtvych tiel, ktorými ich kŕmil Sarazko, aby si získal ich dôveru.
Neboli to ľudia, ale ani zvieratá. Bolo to niečo medzi tým, zdegenerované ľudské tvory na rukách pazúry a v ústach veľké tesáky a o dve hlavy väčšie ako človek.
Šialený rev rozpútal veľký boj na život a na smrť. Meče sa mihali obrovskou rýchlosťou a sekali GoTšikov, ako sa dalo. Keď si George v priebehu boja všimol, že jedna z príšer, ako by jej pri zásahu meča len škrabanec spravilo a zabíjalo mu družinu jeden za druhým, rozhodol sa použiť meč, ktorý niesol ako dar Romulovi od Bene. Vytasil ho a skočil rovno pred divého GoTšika a švihom mu sekol do ruky, ktorá mu hneď odletela. Obrovský rev zahučal jaskyňou, až začali kamienky odpadávať zo stien. George využil veľkú príležitosť - bolesť príšery, ktorá zdvihla hlavu od bolesti a v tom momente dal George čistý zásah do jej srdca. Príšera ešte raz chrčavým hlasom zarevala a zvalila sa na zem. Ako to zbadali ostatné GoTšiky, otočili sa a začali utekať späť do jaskyne.
Zostatok Georgeho vojska pozbierali zranených, nasadli na kone a v rannom svetle pokračovali cez Sarazkové územie.
Nikomu do reči moc nebolo, ale boli radi že sú z jaskyne preč a že ranné lúče vychádzali z poza kopcov. Zostatok cesty bol záhadne pokojný a počas nej si už nikto nedovolil zaútočiť na Georgeho družinu.
Po niekoľkých dňoch sa rozchýrilo že aj Sarazkové príšery sa dajú zničiť a cez jeho územie prejsť živí.
Cesta bola pokojná, lebo prechádzali územím svojich spojencov Cralosa u ktorého sa zastavili pre zásoby a pokračovali ďalej, aby stihli prísť do rána k vládkyni hôr Bene. Keď prichádzali k hradbám na ktorých viali vlajky, trúbky sa rozozvučali na veľké privítanie svojho spojenca Georga s ktorým bojovala v nejednej bitke.
Bene sa nemohla zúčastniť Romulovej oslavy, lebo mala poranené koleno, no dala pripraviť dar, ktorý mal George od nej priniesť Romulovi.
Ten dar bol nádherný meč, vyrobený zo zvláštneho kovu, ktorý dokázal lámať meče, pri náraze - meč o meč. George vedel že sa nemôže dlhšie zdržať, lebo chcel do večera prejsť nepriateľským Sarazkovým územím, kde sa v noci diali neuveriteľné záhadné veci. Nikdy sa ničoho nebál, ale pokiaľ sa dalo, vždy sa tej trase vyhol. A tak celá družina nasadla na kone a vydali sa na cestu územím ktorému sa každý radšej vyhol. No aby stihli oslavu museli tade prejsť.
Ako sa pomaly približovali k územiu Sarazkov, začal poletovať sneh a fučať nepríjemný ostrý vietor. Družina poháňala kone, stále rýchlejšie a rýchlejšie, aby prešli záhadným nepriateľským územím ešte za bieleho dňa. No hneď na začiatku Sarazkových hraníc už bol taký silný vietor, že sneh vadil nie len jazdcom, ale aj samotným koňom. Neostávalo nič iné, len prečkať nepríjemné počasie v neďalekej jaskyni, do ktorej sa nikomu moc nechcelo. Jeden z bojovníkov založil v jaskyni oheň a ostatní sa rozložili okolo, kde bolo miesto a snažili sa vyčkať kým prejde snežná búrka.
No búrka neprestávala a noc sa začala blížiť, preto každý si držal svoj meč pri seba, ako najvzácnejší poklad. Nastala tma a steny jaskyne zdobili len tiene bojovníkov, čo stáli okolo ohňa a mrzuto debatovali, kedy už búrka prejde.
Odrazu niekto zakričal – TICHO. Všetci stíchli a počúvali čo to za divné zvuky prichádzajú z vnútra jaskyne. Vtedy George tichým šepotom povedal, všetci do ruky meče a štíty. Vedel že každý kto v noci prechádzal Sarazkovým územím, sa už nikdy nevrátil späť a tak si myslel že jaskyňa bude bezpečnejšia v noci, ako cesta na ktorej bolo vidieť ledva na dva metre.
Zvuky sa začali približovať viac a viac, až pripomínali škrabanie a zvláštne kvílenie.
Tlkot srdca bol taký silný, že sa mu zdalo že niekto bubnuje.
Odrazu spomedzi skál začali skákať pred štíty príšery zvané GoTšiky, ktoré sa živili pozostatkami mŕtvych tiel, ktorými ich kŕmil Sarazko, aby si získal ich dôveru.
Neboli to ľudia, ale ani zvieratá. Bolo to niečo medzi tým, zdegenerované ľudské tvory na rukách pazúry a v ústach veľké tesáky a o dve hlavy väčšie ako človek.
Šialený rev rozpútal veľký boj na život a na smrť. Meče sa mihali obrovskou rýchlosťou a sekali GoTšikov, ako sa dalo. Keď si George v priebehu boja všimol, že jedna z príšer, ako by jej pri zásahu meča len škrabanec spravilo a zabíjalo mu družinu jeden za druhým, rozhodol sa použiť meč, ktorý niesol ako dar Romulovi od Bene. Vytasil ho a skočil rovno pred divého GoTšika a švihom mu sekol do ruky, ktorá mu hneď odletela. Obrovský rev zahučal jaskyňou, až začali kamienky odpadávať zo stien. George využil veľkú príležitosť - bolesť príšery, ktorá zdvihla hlavu od bolesti a v tom momente dal George čistý zásah do jej srdca. Príšera ešte raz chrčavým hlasom zarevala a zvalila sa na zem. Ako to zbadali ostatné GoTšiky, otočili sa a začali utekať späť do jaskyne.
Zostatok Georgeho vojska pozbierali zranených, nasadli na kone a v rannom svetle pokračovali cez Sarazkové územie.
Nikomu do reči moc nebolo, ale boli radi že sú z jaskyne preč a že ranné lúče vychádzali z poza kopcov. Zostatok cesty bol záhadne pokojný a počas nej si už nikto nedovolil zaútočiť na Georgeho družinu.
Po niekoľkých dňoch sa rozchýrilo že aj Sarazkové príšery sa dajú zničiť a cez jeho územie prejsť živí.
Naposledy upravené moderátorom:
